Škorec Vendelín, potom ako sa popasoval so svojou lakomosťou, sa jedného slnečného rána rozhodol, že si urobí výlet. Rád prelietaval nad krajinou, ktorá mala pre neho čaro v každom ročnom období. A tak spravil otočku nad slivkovým hájom a zamieril na juhovýchodnú stranu kráľovstva lesného pána. Túto trasu mal obzvlášť rád. Ako malý chlapec ju lietaval s tatuškom.
Vendelín mal za sebou asi tretinu trasy, keď spozoroval, že v diaľke sa blíži víchrica. Neváhal a ihneď sa spustil zo svojej letovej dráhy dolu k zemi. Zistil, že nečakanú zastávku bude mať v ríši leňochodov. Táto ríša tiež patrila pod kráľovstvo lesného pána, a preto nemal žiadne obavy. O ríši leňochodov kolovali také fámy, že spoľahlivosť a láskavosť je u nich na prvom mieste. Každý živý tvor v kráľovstve sa mohol spoľahnúť, že leňochodi ho srdečne a s otvorenou náručou privítajú a s láskavosťou pohostia ako keby návštevníci boli samotný pán lesného kráľovstva.
A naozaj. Škorec Vendelín si po pristátí ešte len napravoval pierka a už sa k nemu zbehla rodinka leňochodov.
Ahoj škorec, ako sa voláš a čo ťa k nám privádza?
Volám sa škorec Vendelín a prichádzam vás varovať, blíži sa k vám víchrica Severka.
Óóó, ja som leňochod Dominik, moje sestra leňochodka Veronika a naši rodičia ocko leňochod a mamka leňochodka – predstavil celú rodinu Dominik a pokračoval – ááách ten náš strážca leňochodí dedo Cyprián. Lenivosť ho na staré kolená zmáha o to viac ako nás mladých. Každopádne, ďakujeme ti za upozornenie a zároveň ťa pozývame na návštevu. Aspoň u nás prečkáš tú nečakanú víchricu – zakončil Dominik a chystal sa otvárať dvere.
Celá táto skupinka sa vybrala k jednému prútenému prístrešku. Podobných tu bola dookola veľká kopa. Všetky ako jeden. Medzery medzi prútím boli vyplnené slamou a lístím tak nahusto, že ľahko odolávajú silnému vetru. Občas však matka príroda narobí takú šarapatu s počasím, že leňochodie spoločenstvo to berie ako nutné príkoria prírody, ktoré ich zocelia. Tým, že sú leniví sa nemusia tajiť. A tak ich príroda trénuje, aby čas od času boli nútení aspoň opraviť diery po víchrici Severke. Severka, tak ako škorec Vendelín, tiež rada absolvovala výletné okruhy. A z tohto dôvodu sem-tam ako aj tentoraz, navštívila leňochodiu ríšu.
Leňochod Dominik všetkým uvaril čaj a ponúkol kúpený koláč. V tej chvíli dorazil do vnútra dedo Cyprián.
Ale som to stihol akurát – z tváre mu žiarila nevinnosť dieťaťa, nakoľko išiel pomalšie ako inokedy.
Každý vedel, že má úžasný postreh a že tento dar vykryje handicap pomalého pohybu. Dedo Cyprián patril k čeľadi leňochodov, ktorí mali dva prsty, a tak bol rýchlejší ako v kráľovstve viac rozšírení jeho rovesníci leňochodi trojprstí. Dedo leňochod Cyprián mal ešte jednu neoceniteľnú vlastnosť. Bol múdry a skúsený.
Častokrát vedel odhadnúť nestálosť počasia. Dá sa povedať, že nerozhodnosť u neho nemala miesto. Veď to by víchrica Severka veľakrát zranila veľa leňochodích obyvateľov tejto pomaly sa hýbucej a pomaly žijúcej ríše.
Víchrica Severka už zavítala do ríše leňochodov, a tak sa všetci leňochodí obyvatelia príbytku aj so škorcom Vendelínom primkli ku stolu a začali si rozprávať príbehy z čias minulých. Neprekonateľný bol opäť leňochod dedo Cyprián. Rozprával aký bol za mladi vierolomný, nectil tradície, lebo bol jednoducho pochábeľ. Neskôr trošku dospel a stal sa z neho chlapina, ktorý vedel poblázniť nejedno leňochodie dievča. Takto si Dominik s Veronikou vypočuli ich obľúbený príbeh o leňochoďej babičke Toničke, ktorá už nie je medzi nimi, ale ktorú majú v srdci, aj vďaka prekrásnym rozprávaniam deda Cypriána.
Ten mal v rukáve ešte veľa a veľa príbehov a zážitkov zo svojej mladosti. O príbehoch s babičkou Toničkou ani nehovoriac! Leňochodie vnúčatká milovali príbeh o tom, ako dedo Cyprián stretol babičku Toničku.
Dedo Cyprián žmurkol na Dominika. Dominik bol už vo veku, kedy ho dievčatá začali zaujímať a pri lezení a hovení si na konároch sa v ňom prebúdzali čertoviny tak, ako kedysi u jeho deda.
Niet divu, že história by sa mohla ľahko opakovať – zauvažoval zasnívane dedo leňochod, ktorý už bol myšlienkami pri babičke Toničke. Z úvah ho vyrušil hlas škorca Vendelína.
Víchrica Severka sa už prehnala. Vonku sa vyčasilo. ďakujem za pohostenie. Ešte ma čaká dlhá cesta, preto ma nemusíte odprevádzať – naliehavým tónom v hlase povedal škorec Vendelín pri predstave, ako dlho by leňochodom trvalo vstať a ísť len ku dverám.
Leňochodia rodinka sa usmiala a poďakovala za to, že nemusí ísť škorcovi otvoriť dvere a dedo Cyprián sa dal počuť, že sa ide vrátiť na strážnu vežu.
Vendelín ešte urobil nad leňochoďou ríšou okruh na rozlúčku a vydal sa ďalej.
