Pred niekoľkými mesiacmi u nás otvorili obchodnú sieť Lidl. Pravidelne ako som chodila okolo , som si všimla bezdomovca. Poviete si, no a, veď takých bezdomovcov je teraz všade veľa. Áno máte pravdu, ale mňa zaujal práve preto, že sú všade, ale väčšina z nich klesla až na samé dno a nie a nie sa odtiaľ dostať.
Juraj , to je jeho meno, pôsobí tak pokojne a vyrovnane zároveň, nemyslím tým apatiu, ale snahu nájsť v každom prežitom dni niečo ,čo mu dá silu ráno opäť vstať a ísť predávať Nota Bene.
Juraj je päťdesiatnik ,tvár má poznačenú prežitým životom, má pekné modré oči, ktoré aj keď sa neustále usmievajú , je v nich vidieť smútok. Vždy je čisto oblečený a umytý, ale ja si na ňom cením hlavne nevtieravosť .Vždy , keď som išla okolo, tak sme prehodili pár viet a tak som sa dozvedela aj o jeho živote.
Pred piatimi rokmi sa rozviedol, keďže byt patril manželke, musel sa vysťahovať. Spočiatku si prenajímal jednoizbový byt, ale žiaľ prišiel aj o prácu a v tomto veku sa už hľadá ťažšie, tak si platiť prenájom už nemohol dovoliť. Začal sa točiť v kruhu. Prepadol alkoholu, tak ako mnohí a žiaľ spamätal sa až, keď mu omrzli nohy a jednu mu amputovali. Dostal sa do útulku pre bezdomovcov, ale rana sa zle hojila, tak mu ešte dvakrát robili reamputáciu. Vtedy si uvedomil, že má vlastne šťastie. Bral to ako výzvu, ako zdvihnutý prst. Začal predávať Nota Bene, aby si privyrobil. Dokonca si našiel v útulku aj priateľku, ktorá sa stala bezdomovcom tiež po rozvode. Je na ňom vidieť, že prežíva šťastie aj keď priateľka má vraj rakovinu maternice. Juraj má ujasnené, že dostať sa späť je pre neho priam nemožné, ale vysvetlil mi, že práve si vybavuje dôchodok a snáď sa mu bude dariť ľahšie pretĺkať sa spolu so svojou priateľkou v tejto neľahkej situácií.
Bezdomovci sa stali súčasťou našich životov, nejako sme si zvykli, že ich stretávame každý deň na rôznych miestach, okolo niektorých prejdeme bez záujmu , iní nás zaujmú svojim nedbalým zovňajškom, svojou agresiou a sú aj takí, ktorí napriek tomu kde sa ocitli, sa snažia nepodať a hľadajú spôsob ako sa z tejto situácie vymaniť. Problém bezdomovcov je problémom celej spoločnosti. Dá sa riešiť pomocou obcí a mestských úradov vo forme útulkov, charitou cez cirkevné organizácie ,,Hospic“ ,ale aj prácou sociálnych pracovníkov.
V každom prípade je to veľmi ťažké riešenie, už len z toho dôvodu, že väčšina z nich sa v tejto situácií ocitla sama svojim spôsobom života a pre väčšinu sa stáva takýto život pohodlným a nemienia ho ani zmeniť.
Som rada, že som po dlhom čase stretla práve človeka ako je Juraj, je to typ, ktorý vás vie obohatiť svojím myslením, človek začne nejako viac uvažovať o celom živote ako takom a spoločnosti, ale hlavne to zanechalo veľmi hlboký dojem na mojej 18 ročnej dcére, naraz pre ňu nemali význam také veci ako, čo si má obliecť, ale celý čas odkedy sme sa sním zhovárali, riešila otázky ako je možné, že práve spoločnosť a hlavne my ľudia, nedokážeme pomôcť v takej situácií, tým čo to potrebujú. Celé hodiny sme sedeli a komunikovali o tomto probléme, znovu a znovu hľadali riešenia, len žiaľ veľakrát si neuvedomujeme, že už len porozprávať sa s nimi, na chvíľu sa zastaviť v každodennom kolotoči, je pre nich a zároveň aj pre nás prínosom.
Autorka: Pientková Ingrid,
1.ročník AA de T, šk.r. 2007/2008
