Kde bolo, tam bolo, cez hory, cez rozľahlé voňavé lúky sa rozprestierala malebná zelená dolina a v doline stálo pri žblnkotajúcom potoku plnom života zopár skromných chatrčí.
Bola práve jar, stromy pučali, vtáci štebotali a všetko sa po zimnom spánku zobúdzalo.
V jednej z chatrčí býval otec Viliam so synmi Jakubom, zvaným spáč a Bystríkom, ktorého ani inak nevolali. Bystrík a Jakub boli dvojčatá, skoro na nepoznanie, a predsa tak povahovo rozdielni.
Obaja boli vo veku pomaly súci na ženenie a náš spáč Jakub každé ráno miesto kŕmenia dobytka a iných povinností, ešte podriemkával pod starou vŕbou pri potoku a sníval o dákej princeznej a bohatstve. Väčšiu časť dňa trávil niekde sám zatiaľ čo iní pracovali. Darmo si otec sem – tam povzdychol.:
„Ej synak, bieda je a ty ani ruku nepriložíš. Keby si aspoň miesto toho hundrovania a prílišného snívania rozum používal !“
Jakub ako keby ani nepočul.
Bystrík bol opakom – skromný, veselý a veľmi pracovitý. Všade ho bolo… A jeho obľúbená veta?:
„ Nechaj otec, ja to zrobím !“.
Otec bol naňho hrdý, ale s láskou pozoroval oboch a mal ich rovnako rád. Skôr sa hneval sám na seba, že už nie je taký zdatný ako kedysi. Bol už totiž starý a prácou zničený. O všetko sa dlhé roky staral sám, keď jeho milovaná manželka zomrela pri pôrode a mamu si synovia ani nepoznali, len z otcovho rozprávania. Azda sa s jej stratou doteraz nevyrovnal, ktovie… Tvár mal poznačenú smutnými ale láskavými vráskami, ktoré sa mu pri spomienke na zosnúlú ženu viac prehĺbili.
„ Ach Helenka moja, keby si tu bola, aj to slniečko by hádam viac hrialo“. Vravieval.
Ale v podstate bol rád za všetkto čo mu ešte zostalo, veď každý deň bol dákym prínosom pre všetkých a vedel, že Helenka naňho niekde zhora s láskou pozerá.
Deň plynul skoro ako každý iný – nakŕmiť dobytok, vyviesť ho na pašu, poprať v potoku , nakálať dreva, pripravovať jedlo. Chlieb, bryndzu či mlieko od kravy Milky si robili samy, ovocie bolo na stromoch ak príroda dala a pre ostatné nevyhnutné veci sa chodilo začas do mesta cez dlhú horu a pár dolín. Bola to dlhá cesta, ktorú zdolával sám Bystrík, keď už otec nevládal, a robil to rád. Na cestách stretával rozličných ľudí a svojou skromnosťou a trpezlivosťou si každého hneď získal.
Jakub si však rád doberal nielen Bystríka.:
„ Načo toľko robíš hlupák, chceš sa zodrať ako otec ?“
Bystrík si ho však nevšímal. Bol múdry a vzdelaný po otcovi, aj keď do školy chodili málo. Riadil sa však otcovými múdrymi radami.:
„ Synak buď silný a trpezlivý, bojuj nielen za seba, pretože trpezlivosť len ruže prináša a nevedomosť ich ničí.“
Takto dni plynuli rýchlo ako voda, prešiel rok, dva….až otec náhle ochorel. Ochorel však tak, že sa nevládal postaviť, tŕpol mu jazyk až celé telo.
Pre Jakuba to bola bežná choroba.:
„ Veď prejde to“ riekol ľahostajne.
Len Bystrík bol vystrašený a ozlomkrky bežal do najbližšej dediny k tete bylinkárke po medicínu. Tetušku inak ani nevolali ako ježibaba, pre Jakuba a jeho otca to bola však múdra starenka. Milo sa naňho usmiala a bez slova mu dala to čo potreboval. Trvalo mu to však dva dni pokým sa vrátil domov.
Vtrhol do dverí a utekal k otcovej posteli.:
„ Otec som tu „ povedal tíško.
– 2 –
Otec neodpovedal, Jakub ním zatriasol a napokon zostal ako obarený. Otec bol mŕtvy, všade bolo ticho, len psík Orech pri posteli smutne zavýjal.
Za Bystríkovým chrbtom sa vystrašene odniekiaľ zjavil Jakub .:
„ Už nebolo pomoci.“ riekol.
Ako tam smutne stáli akoby zázrakom sa nad posteľou zjavilo krehké priesvitné stvorenie, len Jakub s úžasom vykríkol.:
„Aha anjel !“ a ukázal prstom.
Stvorenie sa milo usmialo a rieklo.:
„ Som sprostredkovateľom božského na zemi a ochranca Vášho otca, som viera a dôvera. Bolesť a utrpenie sprevádzalo túto transformáciu , hľadanie zmyslu a hierarchii hodnôt.“
Aj keď chlapci veľmi nechápali čo im stvorenie hovorí s otvorenými ústami počúvali.:
„ Tebe Bystrík na dôkaz lásky od tvojho otca dával túto palicu“, stvorenie podalo Bystríkovi jemne palicu „ , nie je to obyčajná palica , je v nej sila, múdrosť, pracovitosť a trpezlivosť. Nos ju pri sebe, bude ťa sprevádzať a prinesie ti lásku a harmóniu.“
Potom sa stvorenie obrátilo na Jakuba so slovami.:
„Teba Jakub tvoj otec takisto obdarovával celý život láskou a dal ti to čo ti dať mohol, chce však od teba, aby mu mohla duša v pokoji odísť, aby si sám vzal do daru rozum , aby si získal nahľad, aby si pomáhal iným a je len na tebe ako sa zachováš. Toto nech je nielen pre teba starý koniec a nový začiatok. Otec vás mal oboch rovnako rád a obom dal rovnakú šancu.“
Jakub pocítil v tej chvíľi pichnutie pri srdci a v tom stvorenie zmizlo a dáka žiara vyletela jemným zahvízdnutím otvorenými dverami von.
Bratia s nemým úžasom hľadeli raz na posteľ a raz na dvere….
Otca na druhý deň pochovali pri košatej jabloni , ktorú mal otec rád, a o ktorú sa s úctou staral. To chlapci však nevedeli, že tam leží i ich mamička.
Prešlo pár dní a Jakub nepreriekol ani slova.
Bystrík navrhol.:
„ Vezmime potrebné veci, Milku a Orecha a poberme sa skúsiť nové poznanie.“
Jakub prikývol.
Tak sa i stalo.
Pobrali sa preč opačnou stranou, rozlúčili s pár dedinčanmi a posledný krát sa otočili za rodným domovom.
Takto mlčky chodili tri dni a tri noci len so skromným jedlom a príbytkom.
Hneď im však poskočilo srdiečko, keď v diaľave na poslednom kopci zazreli mesto, ktoré doteraz nevideli a nepoznali. S úsmevom zastali a tu Jakub prvý raz po dlhom čase prehovoril.: „Bystrík, brat môj, odpusť za všetko zlé, a že som skôr nevidel teda nechcel vidieť krásy a hodnoty, ktoré mi život ponúkal. Vzal som si však ponaučenie a som rád, že som si správne zvolil cestu, aj keď neviem aká bude, ale viem jedno, že ťa mám ako brata a človeka rád a ak má byť len toto želaním nášho otca, rád ho budem plniť.“
Bystrík objal Jakuba a oboch odteraz spájalo nielen pokrvné bratstvo, ale hlavne obeta pre toho druhého a láska.
„Poďme!“ povedal Bystrík a všetci vykročili ďalej.
A tu sa i naša rozprávka končí.
Miroslava Gombárová /(1.ročník AA de T, šk.r. 2008/2009 )/ ( Podľa Arkán 14, 13, 5, 2 )
