Nechcem písať o tom, čo je lepšie, pretože to záleží od toho, o čo sa jedná. Čoho sa to dávanie alebo branie konkrétne týka. Zovšeobecniť sa to totiž nedá, rovnako ako krása, ktorá je tiež vecou subjektívneho názoru jednotlivca… Myslím, že či už dávanie, alebo branie, obe tieto činnosti sú niekedy prospešné a niekedy škodlivé a veľmi na sebe závislé. Tak napríklad dávanie – ak dám niekomu niečo, čo ho poteší, teším sa aj ja, lebo som mu spôsobila radosť a teda to znamená, že dávanie je pre mňa dobré. Ak mu dám ale niečo, čo ho nepoteší, alebo sklame jeho očakávania až natoľko, že si to ja všimnem, je to pre mňa skôr pocit nešťastia, ktorý v tomto prípade dávanie vo mne vyvoláva. V tejto situácii je teda dávanie pre mňa aj pre obdarovaného skôr príťažou a potom som schopná si aj povedať, že som radšej obdarovávať nemala… to isté by sa dalo povedať o braní. Keď si vezmem niečo, čo mi niekto ponúkne a mám aj potrebu si to zobrať, lebo mám napríklad na to chuť, alebo sa mi to páči a dotyčný mi to evidentne chce dať, teším sa tomu a teda je branie pre mňa v poriadku, ba priam až blaženosťou, pretože to, čo si mám vziať, naozaj chcem. Ale ak si vezmem niečo, aj keď sa mi to napríklad veľmi páči, ale mi to jednak nepatrí a ani mi neprináleží si to brať, lebo je to napríklad nejaká vec, za ktorú by som mala zaplatiť, alebo patrí niekomu inému, je toto branie dosť nekorektné a skôr špiní moju dušu, než akoby mi malo prinášať blaho z vlastnenia tej danej veci. Samozrejme, že ak niečo veľmi chcem a vezmem si to potom v opojení pocitu a túžby po danej veci alebo danom človeku alebo niečom, čo je predmetom mojej túžby, uspokojí ma to na chvíľku alebo aj na dve…no potom vytriezviem z toho opojenia a keď som človek spravodlivý alebo aspoň trocha logicky zmýšľajúci a neklamem sám seba falošnými nádejami a nahováraniami pocitov a situácií, ktoré by mohli byť, ale nie sú a možno ani nikdy nebudú, uvedomím si, čo som urobila a možno sa to budem pokúsiť aj napraviť, alebo vrátiť späť – dať niekomu niečo, čo som mu vzala… nie vždy sa to dá. Nedá sa teda povedať, či dávať, alebo brať. Je nutné si to v každej situácii, do ktorej sa v živote dostanem, premyslieť. Zvážiť všetky aspekty, čo mi to, po čom túžim, alebo čo chcem darovať, do môjho života prinesie a nakoľko sa mi to oplatí vôbec uskutočňovať. Či to potrebujem a je myslím v tomto prípade úplne jedno, či sa to týka brania alebo dávanie. Alebo či je to len môj rozmar, bez ktorého sa môj život zaobíde, bez ktorého sa mi bude žiť rovnako dobre. Alebo či je to pre mňa také dôležité, ako vzduch na dýchanie, čo je zasa dosť relatívne, keďže moje základné potreby neobsahujú ani branie ani dávanie. Ja – človek – potrebujem hlavne dýchať, jesť, piť – žiť. To, že by som mala niečo dať alebo si niečo vziať, je ž uspokojovanie mojich pocitov. To ale potrebujem tiež, keďže mám dušu – potrebuje to vlastne moja duša, aby bola v mojom tele spokojná. Aby si mohla povedať, keď sa bude vracať do nekonečného oceána duší alebo do neba, ako by to povedala moja babka, že robila dobre pre ľudí aj pre seba… totiž ak sa predpokladá, že je každý človek vo svojej podstate dobrý, myslím, že ja by som mohla na základe tohto zasa predpokladať, že ak je to tak, má potom aj každý človek určitú potrebu konať dobro – aspoň jeden dobrý skutok, aby sa mohol obhajovať sám pred sebou, že vlastne nebol celý život len zlý, veď on vlastne konal dobro a teda sa dával iným. Ale to, že si bral viac, ako mu napríklad náležalo, že si bral aj to, čo jemu nepatrilo, a dával málo tým, ktorí mu dali povedzme všetko…tieto rany si potom jeho duša bude v tom mori liečiť tým jedným dobrým skutkom. Ale ak sa zasa vrátim k tej dobrej podstate človeka, je aj to málo dosť na to, aby mala tá duša potrebu sa možno niekedy vrátiť a napraviť všetky svoje chyby. Vrátiť sa a možno tento krát dať viac, ako vziať. Lebo ak by som povedala, že sa môže chcieť vrátiť a povedať si, že ale tento krát nedá nič . ani ten jeden skutok dobra, ktorý sa jej podaril naposledy, protirečila by som tomu, čomu verím, že naozaj je v každom človeku zakorenený dobrý základ, že je v každom jednom aspoň jedno zrnko dobra a potreby konať dobro. Ale keďže si protirečiť nechcem, lebo by som poprela všetko, čomu som sa počas môjho života naučila a podľa čoho sa snažím žiť, budem ďalej zastávať názor vyššie spomenutý. A budem veriť, že aj ten najhorší človek je schopný niečo zo seba dať a prijať tak do duše tú radosť z darovania. Lebo aj vrahovia majú napríklad deti, ktoré možno nevedia o ich minulosti a obdarúvajú ich láskou a náklonnosťou a oni potom túto lásku a náklonnosť prijímajú a vracajú ju deťom naspäť. Takže ako dávajú, tak i dostávajú.
Nemôžem to ale samozrejme aplikovať na každého jedinca rovnako, lebo sme každý iný a spoločné máme len to, že sme ľudia. Ľudia, ktorí často menia svoje názory a zvyky niekedy kvôli chvíľkovému poblúzneniu, niekedy z pocitu potreby a rôznym iným okolnostiam, s ktorými sa dennodenne stretávame.
Preto poviem, čo je pre mňa lepšie – či dávať alebo brať.
Ja preferujem rovnaký pomer oboch týchto slov. Lebo ak by som to vyjadrila v láske – je dôležité jedno aj druhé. Ak totiž len dávam, som otrokom druhého, ktorý moje dary môže, ale aj nemusí s nadšením prijímať. Ak mám ideálneho partnera, ktorý ma má rovnako rád, ako ja jeho a lásku by som mu len dávala, asi by ho to po čase omrzelo, lebo by som sa tým ponižovala, ak by som nebola schopná tú lásku od neho aj prijať spať. Ak by som pri každom jeho prejave preukazovala oddanosť a slepú náklonnosť a odovzdanosť. Preto by som mala byť schopná toto od neho aj prijať. Keď ma on chce obdarovať nejakým dotykom alebo vľúdnym slovom, vedieť sa usmiať a prijať to bez výčitky alebo strachu alebo potreby to ihneď opakovať. Niekedy aj bez slov dokážeme povedať to, čo chceme.
Pre zhrnutie – dávať je rovnako podstatné ako brať. Najideálnejšia je preto rovnováha, ako všade…
Monika Zapletalová/(1.ročník AA de T, šk.r. 2007/2008 )
