Kde bolo tam bolo, bol jeden nie veľmi veľký a zase nie moc malý rybníček. Bol to skoro obyčajný rybník, v ktorom žili ryby a s nimi aj iné vodné zvieratká, ale hlavne tu mali zeleného princa. Zeleného preto, lebo naozaj bol zelený, pretože to bol princ žabiak. Krásny mladý žabiačik s peknými veľkými ústami, silnými štíhlymi nohami, ktoré mu dovoľovali skákať dlhé skoky. Celý deň sedel na listoch, obdivoval svoju krásu v vodnom zrkadle, precvičoval si nohy a trénoval dlhé skoky z listu na list. Mal ešte jednu záľubu, spievať svoje prenádherné večerné serenády na brehu rybníčka. Sníval o tom, že raz bude obdivovaný nielen obyvateľmi rybníčka, ale aj celým lesom. V polovici leta keď sa slniečko opieralo svojimi lúčmi o hladinu rybníčka a náš žabací princ zase sedel na liste a obdivoval svoje silné nohy a nádhernú zelenú farbu. Keď sa zadíval pred seba zbadal ako k nemu pláva tvor s veľkými očami dlhým chvostom a zelenou farbou ako žabiakova, ale iná bola to zelená. Z údivom sa žabiačik pozeral čo to za tvora k nemu pláva. To zelené čudo bol starý krokodíl z vedľajšieho rybníka, čo sa vydal na lov. Malý žabiak pre neho nebol žiadnym veľkým sústom, ale skôr zábavou. A preto si vymyslel takýto plán. Oslovil princa milým hlasom : „Ó aký si ty krásny žabí princ. Tam odkiaľ som ja prišiel tam žije prenádherná krásna princezná.“ Ďalej krokodíl opísal krásu a ladnosť skokov, prenádhernú pleť žabej krásky. Princ počúval a počúval a pomaly sa do obrazu princeznej zamiloval. Večer spieval piesne už len o nej, počas celej noci sa niesli serenády jeho lásky.
Ráno si žabiačik zaumienil, že vyhľadá zeleného tvora krokodíla a spýta sa ho kde je ten rybník s princeznou a pôjde ju popýtať o ruku. Krokodíl s tým počítal, ráno pekne čakal na brehu na žiabaka, vedel, že príde, vedel že jeho rečiam neodolá. Zabudol však milému princovi povedať, že žabiu princeznú väzní vo svojom väzení práve v tom rybníku o ktorom mu rozprával. Žabiačik sa vydal na cestu, ktorou ho krokodíl nasmeroval. Cesta však nebola tou najkratšou, lebo tou sa vracal krokodíl a žabiaka poslal veľkou okľukou cestou nie cestou. Ako išiel po suchu tak sa mu jeho krásna zelené farba pomaly menila a jemná koža začala pukať a vráskavieť. Keď dorazil k vytúženému rybníčku bol ohavný na pohľad a jeho nohy boli doráňané.
Postavil sa pred žabiu princeznú, ktorá ladne sedela na liste bieleho lekna a prezerala si vodnú hladinu. Uklonil sa tichým, slabým hlasom nesmelo oslovil ju s prosbou o jej spanilú rúčku. Princezná otočila hlávku k nemu no pohľad hneď odtiahla, veď žabiačik bol škaredý, mrzký až hrôza, no nie len to pod listom lekna, na ktorom sedela bol schovaný krokodíl a čakal čo princezná odpovie. Tá nemala inú možnosť, len zamietnuť žabiačikovu žiadosť. Tenkým nežným hlasom prehovorila: „ Ako sa opovažuješ, ty taký mrzký žiadať, o moju ruku, nie nevydám sa za teba.“
Smutný zúbožený žabí princ sedí na brehu, v tom k nemu pripláva krokodíl. Poľutuje ho, vypočuje, tvári sa ako jeho priateľ. Žabiačik je taký zúfalí, že chce skoncovať so svojím životom, no aj vtom mu priateľ krokodíl ponúkne pomoc, veď on mu porozprával o princeznej, on ho sem poslal a teraz mu to je ľúto, chcel mi len pomôcť. Ak teda naozaj chce skoncovať so životom mohol by ho zožrať a bolo by po všetkom. Nešťastný žabiačik súhlasí a lezie krokodílovi do papule, kĺže sa dole krkom, hup a je v bruchu. Oblizne sa krokodíl po dobrom obede, veď dve žabky to je dobrota. Krokodíl predtým zožral aj žabiu princeznú, ktorá keď videla ako ublížila žabiačikovi smútku prepadla a nechala sa zjesť.
Vzdychne si zožratý žabiak v bruchu krokodíla nad svojím osudom, rozpráva si tíško svoj smutný príbeh, keď tu zrazu pri ňom niečo tíško zafňuká žabacím hláskom. Obzrie sa a vidí ako princezná sedí a tíško plače. Úsmev mu hneď zaleje tvár, jeho žabie srdce začne prudko byť, zoberie princeznú na ruky a vzoprie sa z celých síl na posledný skok. Princezná tiež nebola žiadna hlúpa žaba, hneď pochopila, že jej záchranca sa pripravuje na skok, svojou nežnou nôžkou pošteklila krokodíla po brušku, aby sa začal smiať a ten pri tom otvoril svoju papuľu a obe žabky vyleteli von. Záchrana sa podarila, nie nadarmo žabiačik trénoval skoky do diaľky, teraz zachránil, nie len svoj život, ale aj život svojej princeznej.
Krokodíl keď to zbadal, dostal takú čkavku z toho pošteklenia, že sa nevládal ani len nadýchnuť a rýchlo zmizol pod hladinou a plával čo najďalej.
Náš záchranca si odviedol svoju vyvolenú do svojho rybníčka a už netúžil po tom, aby ho obdivovala celý les, lebo vedel, že krása ho priviedla do záhuby a jeho schopnosť skákať mu pomohla k záchrane. V tomto duchu vychovával všetky svoje malé žabky a tých bol plný rybníček.
Damila Lannie/ (2. ročník AA de T, šk.r. 2007/2008 )
