V posledných dňoch sa mi udiali veci rôzneho druhu. Dozvedela som sa v praxi, že priateľstvo je to, ak jeden okamžite skočí keď ten druhý niečo potrebuje, ale potom, keď už je dobre, nestojí mu ani za to, aby zatelefonoval a povedal, napríklad: „Už sa mám dobre“.
Dozvedela som sa i to, že priateľ môže od teba chcieť hocikedy hocičo, ale ty nie; prečo? Lebo je to PRIATEĽ.
Okrem toho som sa dozvedela, že keď niekomu nezištne pomôžeš, a niečo veľké mu požičiaš, je vrcholom arogancie spýtať sa, prečo ti to nevracia, prípadne prečo nedodrží slovo, ktoré dal, hoci si to nikto nežiadal ani nepýtal…
A tak som sa zamyslela nad tým, čo presne priateľstvo je:
Moja nebohá mama vravievala, že to je NAJVIAC. Mala priateľku, tetu Aničku, ktorá bola neuveriteľne múdra, inteligentná a všetci sme ju považovali za náš vzor. Vždy sa tešila nielen na našu mamu, ale aj na nás. Keď sme sa jej išli sťažovať na našu mamu, vypočula nás, a veľmi jemne naznačila, že naše sťažnosti sú prejavom detskosti, a naša mama je v poriadku…
Uvedomila som si, že priateľ priateľa (platí to rovnako v ženskom rode, čo isto každý chápe a rovnako naopak, teda nie jednostranne) nikdy neponižuje, nezneužíva, neschováva sa iba preto, lebo niečo nefunguje, ale pravdou býva i to, že nazývame iných ľudí svojimi priateľmi, myslíme si, že sú našimi priateľmi, ale oni nie sú; majú celkom iné okruhy a predstavy o priateľstve…, to len my k nim chováme niečo, čo oni síce nevyvracajú, ale evidentne očakávajú, že nám to dôjde… a nám to aj dôjde, ale príliš neskoro…
Potom sú ľudia, ktorí si všimnú, že niekoho považujete za skutočného priateľa či priateľku, a rafinovane to využijú vo svoj prospech, apeláciou na to priateľstvo, ktoré prechovávate voči inkriminovanej osobe a opäť vznikne vážny problém: vy si myslíte, že pomáhate priateľstvu, ale nie, pomáhate šikovnej tretej osobe, apelujúcej práve na termín „priateľstvo“.
A potom sú tu ľudia, ktorí majú všetko veľmi presne prepočítané, zmanipulované, prekalkulované, a opäť budete v kaši, ak si to nevšimnete; dokonca vás začnú citovo vydierať.
AKO teda PRIATEĽSTVO v skutočnosti vyzerá?
Priateľovi či priateľke dôverujete, ako aj on či ona vám; vždy vie rozlíšiť (ako aj vy), kedy je vaša prosba vážna, kedy len „výkrikom do tmy“; nikdy o vás nepochybuje, pritom vám vždy vie triezvo a slušnými slovami povedať, kedy chybu robíte, kedy nie, teda nejde o slepý súhlas vo všetkom; nikdy nesiahne na vášho životného partnera či partnerku, nebude vám klamať, zatajovať; vždy si nájde slušný spôsob, ako vám povedať aj krutú PRAVDU, ale citlivo, aby vás zasiahla čo najmenej – a nehrozí, že by tým skončilo priateľstvo, ak je skutočné.
Priateľ vás nebude rozoberať pred inými, indiferentnými ľuďmi, ani cez tretie osoby odkazovať to, čo treba hovoriť priamo a do očí, lebo vás tiež chráni, ako aj vy jeho alebo ju… hovorieva sa, priatelia mojich priateľov, sú aj moji priatelia; ale koľko času prejde, aby sme tých ďalších priateľov spoznali natoľko, aby boli aj našimi SKUTOČNÝMI priateľmi? To už je zase trochu iný odtieň…
Takže zatiaľ toto na premýšľanie stačí… ďalšie myšlienky nabudúce…
Lubi L.
