Môj syn je aký je, a takýto je pre mňa dokonalý a úžasný. Zase ho mám trochu doma, a keď prišiel domov, vytiahol červené tričko s mandalou, ktorú sám namaľoval. “Maminka, môžeš ho nosiť, budeš mať Papeja pri sebe!” Mandalu si urobil po svojom, hoci som si všimla, že bola nejako konkrétne navrhnutá. Dal mi ho s láskou jemu vlastnou. Boli sme spolu aj v našej škole, a nikomu neuniklo, že je príliš smutný. Dozvedeli sme sa, že z DSS zase odišli pracovníci, ktorí sa tam ani veľmi neohriali, a “Patrik teraz nevie, komu bude patriť”, niektorí obľúbení klienti ochoreli, a Patrik sa o nich bojí. Barborka, ktorá nádherne maľuje, leží a je odkázané na pomoc iných…Patrik sa bojí, že aj ju dajú niekam “preč”…
Zamysleli sme sa nad problémami, ktoré víria jeho hlavičkou; ako je možné, že si Bratislavská župa nevšíma príliš častú fluktuáciu zamestnancov v tomto zariadení, že neskúma nespokojnosť tých, ktorí by klientom vypľuli aj dušu na dlaň? Akoby úmyselne prehliadali listy, ktoré im doručili bývalí zamestnanci, akoby im na tom ani nezáležalo – iba v čase pred voľbami, kedy sa treba ukázať v tom najlepšom svetle, aj to iba na veľmi krátky čas.
Okrem toho, Patrik spomenul, že ho presťahovali na iné poschodie, k “Emilkovi”, kde bol predtým “Lacko”… spýtala som sa, že prečo? No odpoveď neprišla. Spomínam si na čas, keď tam Patrik prišiel; bol plný nadšenia, vtedajšia psychologička “Katka” urobila veľmi milý časopis zo života klientov, a zaujímavé rozhovory s nimi, no znenazdajky odišla. Odišla aj sociálna sestra, aj jej kolegyňa… odvtedy sa tam vystriedalo (Počas asi 3 rokov) veľa pracovníkov, ktorí prišli, ani sa nezohriali – a už tam nie sú; má niekto vážny záujem, ako to asi vplýva na ľudí, ktorí sú “iní”, niektorí mentálne retardovaní, iní s vážnymi nervovými i psychickými poruchami, ale vďaka skvelej opatere personálu – žijú svoj život vo svojom svete, ktorý je napriek všetkému krásny a výnimočný?
Je mi dosť ľúto, že musím takéto niečo konštatovať; nie je mojou povinnosťou skúmať, čo je “za tým”, “kto je na príčine” alebo “čo”… iba si všímam, že je môj syn stále smutnejší a prestáva mi rozprávať milé, úsmevné, krásne príhody, ktoré ma napĺňali láskou, úctou a premýšľaním o tom, ako pomôcť, čo urobiť, čo vymyslieť pre tých, ktorým tento svet niečo zásadné vzal…
