Kdesi sme sa rozhodli, že stvoríme túto Zem, a potom sme sa začali podpichovať, kto na ňu
pôjde, a čo tu bude robiť. Išiel ten, ktorý si dal meno HERMES. Ostatní regenti sme ho sledovali, rozprávali sa s ním, dodávali mu potrebnú energiu na prežitie. Totiž, na začiatku bol na Zemi auronit, a dalo sa ním dobíjať… lenže nemal sa ako “rozmnožovať”, a tak sa nedali dobíjať ani tí, ktorí si hovorili “ľudia”…
Hermes v ľudskom tele nebol veľmi “doma” ale zvládal to stopercentne. Najhoršie bolo, že mu tí ľudia v ničom nerozumeli. Keď im hovoril o duši – sústredili sa na svoje telá; keď im vysvetľoval, že všetky choroby si spôsobujú myslením, zlou stravou a zlými myšlienkami, opäť mysleli na iných ľudí, ktorí ich vraj zakliali, prekliali, uhranuli… Hermes bol z toho veľmi unavený. A bol na Zemi celkom sám.
Jedného dňa ochorel jeden šikovný mladý človek, živiteľ rodiny. Jeho žena zavolala Herma, či ho nevie nejako uzdraviť. Hermes povedal, že sa pokúsi. Keďže to bol sám BOH, stačilo málo, a jej muž bol v plnom poriadku. Ona sa Herma opýtala: – A to si ako dosiahol? – Hermes sa záhadne usmial, a povedal jej: – Nezabúdaj, že Boh je nekonečne jednoduchý a všetkým prenikajúci, takže je aj v ňom, aj v tebe. Len si to musíte uvedomiť…
Ona to pochopila po svojom, a začala to rozprávať aj iným osadníkom. Svojsky. A oni sa rozhodli, že Hermes je nebezpečný, a treba ho zabiť. Hermes to celé videl, počul, sledoval a povedal si: -Idem preč z tohto hniezda nevedomosti. Nech si ma zabijú; prídem vo vhodnejšom čase…-
A dopustil, aby jeho telo táto banda ľudských červov roztrhala na márne kusy… Čisto ĽUDSKY.
(Ak si myslíte, že dnes je tento prístup lepší, ĽUDSKEJŠÍ, mýlite sa. V jednom i v druhom…)
