Otec mi do mojich 10 rokov nijako výnimočne nechýbal. Bolo to z viacerých dôvodov. Jednak, že bol vojak z povolania a my s bratom sme museli akceptovať, že nie je doma toľko ako otcovia ostatných detí. Toľko, koľko by sme chceli. Je isté, že sme chceli – ale to vnímam až takto s odstupom času. Jednak, že nás mama tak zaneprázdnila, že sme nad tým ani nemali kedy dumať (navštevovali sme rôzne krúžky každý deň). Keď sme išli spať, otec ešte nebol doma, keď sme vstávali otec už nebol doma.
V 1989 sme sa sťahovali a otca konečne prepustili zo služieb štátu. Napriek tomu, že sme na Slovensko nechceli ísť, kompenzovali sme tento pocit tým, že otec bude „normálne“ zamestnaný. Aké bolo naše sklamanie, keď miesto venovania sa nám, začal vášnivo hrať tenis. Vtedy som si ja prvýkrát uvedomila, že nie je otec ako otec. Nechcem, aby to tu vyznelo príliš pateticky, zdá sa, že 10 rokov je už dosť vysoký vek na to, aby si to človek uvedomil. Ale nezmením to a dnes ma to už ani nijako netrápi. Na druhej strane sú aj svetlé spomienky, je ich málo, o to sú úžasnejšie. Len sa mi nespájajú s pojmom otec. Jednoducho v tom veku (8 rokov) som to považovala za samozrejmé, že je niekto, komu sa hovorí otec a neočakávala som od neho nič špeciálne. Nijakým spôsobom sa do mojej detskej duše nedostal predpis, ako by mal otec fungovať a správať sa. Tým pádom, nebolo s čím porovnávať, nebol dôvod k nespokojnosti.
Otec je vysoký, štíhly, jemne zhrbený (nie je možné si na krku nepovšimnúť stuhnuté trapézové svalstvo) s dlhými rovnými nohami. Má čierne havranie vlasy, ktoré sú popretkávané z väčšej časti striebornými pramienkami vlasov. Má modré oči, ktoré pôsobia milo (nie chladne ako babkine), má rovný nos a plné pery pod svetlými fúzmi. Jeho snedá, z leta po celý rok opálená, tvár je okrúhla s vystúpenými lícnymi kosťami. Vie sa na nej zračiť široký úsmev, ktorý odkrýva biele rovné zuboradie sťa šík vojakov.
Jeho dlane sú veľké, prsty rovné a nechty veľmi pekne do oválna tvarované a čisté.
Chôdza je rezká, rýchla, rovnomerná, súmerná, dalo by sa povedať – chôdza vojaka.
Čo sa týka oblečenia, je otec, v tomto smere, konzervatívny. Vo voľnom čase sú to najčastejšie tepláky a tričko s dlhým rukávom, na tenise potom tričko s krátkym rukávom a s golierikom, kraťasy.
Do práce chodí v košeli, v zime má na nej sveter, v lete je to košeľa s krátkym rukávom. Slušné nohavice k tomu sú neodmysliteľné, v rôznych farebných prevedeniach, najčastejšia však hnedé, šedé, čierne, béžové atď.
Jeho obľúbeným oblečením je všetko, čo sa nevymyká priemeru (teda mám na mysli farebne) – napríklad ružové tričko si neoblečie, necíti sa v tejto farbe dobre, práve tak ani v kikirikí farbách. V tomto smere nerád vytŕča z davu. Má rád pohodlné, nie obopínajúce odevy.
Môj otec je rozvážny, šetrný, milujúci stereotyp, nemá rád zmeny, túžiaci po uznaní, vo svojej profesii sa vyzná, ale veľmi si v nej neverí. Nie je obchodník. Obchodovanie pre neho sú stresy. Nie je trpezlivý, najmä smerom k ľuďom, ktorí sú pomalší v chápaní. Je bezkonfliktný v dôležitých situáciách, ale napriek tomu je konfliktný práve v situáciách, kde to nie je vôbec nutné, ba až je to zbytočné. Otec je tvrdohlavý (ako ja), prudký, náladový, pohodlný. V istých smeroch zastáva tradície. Na čo on nemá duševnú silu, rád povolá druhých (napr. mňa vyšle na návštevu babky). Otec má katastrofálny vzťah k svojej mame (myslím, že na tom nesie vinu hlavne babka) a súrodencom, ale o to viac a paradoxne je im nápomocný a nenechá ich v štichu v žiadnej problémovej situácii.
Otec je vhodným protipólom mojej matky. Je to hodne osviežujúce, nakoľko je to občas vítaná zmena. Má zaujímavé názory a pohľady na veci, je hodne všímavý, vie udržať tajomstvo, avšak je aj domýšľavý a v istých ohľadoch „neveriaci Tomáš“ (nedôveruje mi, keď mu raz poviem, že niečo bolo tak a tak).
Tatík má rád sladkosti, šport, spoločenské hry, masáže, pokojnú atmosféru v rodine. Tak ako miluje tenis, motorky, formulu – tak opovrhuje lyžovaním, golfom (sú to pre neho snobistické športy).
Rád počúva klasickú hudbu, ale aj modernú. Dokonca si to púšťa tak nahlas, že mama preto nemá pochopenie. Občas číta knihy – o Silvovej metóde, o kyvadielkach, o virguliach, časopisy najmä o počítačoch, oblasti v IT, občas o autách.
Okrem tenisu rád chodí na prechádzky so psom, prípadne zájde na huby. Donedávna chodil do záhrady, ale či rád alebo nie, neviem vôbec posúdiť.
Ocino nerád chodí mimo mesto kde býva – pokiaľ sa to netýka tenisového turnaja, nákupu PC komponentov a podobne. Dostať ho k moru sa nám zatiaľ nepodarilo. Jeho výhovorky v tomto smere sú rozmanité a nemajú racionálny základ. Otec nerád cestuje, z mne neznámych dôvodov – keď už je niekde vycestovaný, zdá sa, že je spokojný. Má neustály pocit, že je na obtiaž. Dlhými rokmi rezignoval na mamine presadzovanie si istých vecí, čo je na škodu, lebo v tomto ho mama dosť „vykreovala“ k dobru veci a on by tiež mal čo kreovať smerom k nej.
Otec neznáša ženské myslenie, ženské správanie, ženské tajnosti a klebety. Má všeobecne hodne kritický postoj k ženám. Výnimkou je manželka, ale tiež nie v každom smere (chvála, že to tak je). Nemá rád klamstvo, okľuky, hranie divadla. Má pochopenie pre mamine neduhy (nakupovanie, veľa rozprávania, kričanie = hlasné rozprávanie).
Zbožňuje, keď je o neho postarané ako o malé dieťa – donesený čajík, donesená prikrývka, poriadok okolo (sám je pomerne neporiadny a v istých veciach príliš šetrný a šetrivý), prinesené sladkosti, ovocie atď. No on sám nie je schopný takejto starostlivosti, vie postrehnúť takú potrebu, ale nie už ju vykonať.
Otec pre mňa znamená v súčasnosti oveľa viac ako v minulosti. Ako keby sa úlohy vymenili. On tu pre mňa je hocikedy – na telefóne zastihnuteľný a mama naopak (ťažko je možné ju zastihnúť, najmä vtedy, keď ju potrebujem). Otec je osoba prvej pomoci. Keď nie je po ruke nikto, kto by ma vypočul, je tu on. Keď nie je nikto, kto by mi poradil, je tu on. On bol pri tom, keď som potrebovala sa porozprávať už o mojom terajšom manželovi (vtedy som zistila, že tu vie byť pre mňa, keď ja sama chcem) a prebolieť rozchod s predošlým partnerom. On tu bol, keď zrazu po veľa rokoch som si potrebovala posťažovať na mamu – dal mi na môj pohľad iný uhol a rozmer. On mi vysvetľoval vysokoškolské učivo, keď všetci ostatní zlyhali. Toto sú všetko veci, ktoré sú fajn, ale tento vzťah zďaleka nie je len fajn. Potom sú tu aj veci, ktoré v zásade vyplývajú z jeho charakteru a ktoré nezmením. Ako to, že stále sa ku mne bude správať ako ku „sliepke“, ktorá nemá čo komentovať šport. Že nepochopím nikdy jeho vnútorné nutkania a reakcie, jeho štipľavé poznámky, jeho výbuchy hnevu na kolegyne v práci, jeho vtipné poznámky, na ktorých sa všetci smejú (len mne neprišli nikdy smiešne).
Jednoducho je to ako na hojdačke. Raz je dobre, raz je zle. Je to tak vo všetkých vzťahoch, a predsa tých ľudí milujeme, aj keď nám ubližujú. Teraz ma čaká nové obdobie – spoznávať otca v úlohe deda.
Darinka SYROVÁTKOVÁ/( 1.ročník AA de T, šk.r. 2007/2008 )
