Stúpal som po príjazdovej ceste IsbisLine k číslu 46, tak ako to stálo vo vyšetrovacom spise, ktorý som prevzal od svojho priateľa a zároveň nadriadeného po tom, ako som sa vrátil po dlhšej dovolenke. Prípad bol záhadou pre mojich kolegov, z tohto dôvodu som ho prijal so záujmom. Dom ku ktorému som sa blížil mi pripomenul staré zlaté časy, keď som po nástupe do služby ako mladý seržant obchádzal svoj okrsok a pomedzi staré stromy počítal v koľkých oknách sa svieti a uisťoval sa tak, že sú všetci v poriadku v kruhu svojich blízkych.
No dnes som ten pocit stratil a prestúpil ma chlad ako predzvesť komplikovanej situácie. Pred hlavným vchodom som sa zastavil, na dverách bolo ťažké kyvadlo v tvare leva, za tie roky už opotrebované, zadíval som sa, v tom sa zobudil môj chrobák v hlave a pošepol mi, že tento dom má ešte jeden vchod a bude prezieravejšie vojsť ním bez toho, aby o tom niekto vedel. Obišiel som teda dom a vošiel zadným vchodom, ktorý používalo služobníctvo a smeroval do kuchyne.
Tam ma spolu s vôňou pečeného mäsa privítal hlas staršej dámy : „No konečne, idete ako o päť minút dvanásť, práve som prestrela. „ Nevedel som či ma naozaj čakala, no môj príchod ju zjavne neprekvapil. Posadil som sa na ponúknuté miesto, zadíval sa na ňu ako je to možné že …. . „Áno čakám Vás, radšej neskôr ako nikdy, ale teraz už jedzte“. Dobrý začiatok, je tu niekto na koho sa môžem obrátiť aby ma zasvätil do chodu domu a popísal ľudí, ktorý tu bývajú, vtedy som nevedel ako sa mýlim.
Bez slov spratala riad po obede a keď si utierala ruky do utierky zo zástery vytiahla poskladaný papierik, pokúsila sa o úsmev a podala mi ho so slovami, že bez práce nie sú koláče a je na čase, aby som sa so všetkým zoznámil. Zobral som ho, no neprečítal položil pred seba a vyslovil svoju prvú otázku : “ Toto zabilo starého pána ?“ Z jej tváre som vyčítal sklamanie na celej čiare, nad hlúposťou otázky. Už som sa nič nespýtal a vybral som sa hore do knižnice, ako som vyčítal zo spisu tam našli starého pána sedieť vo svojom kresle mŕtveho. Po ceste hore schodmi na prvé poschodie som sa zahľadel na obraz na začiatku hornej chodby. Výraz ženy na obraze ma zarazil, bol plný nenávisti. Kto namaľuje na obraz človeku taký výraz ? V tom som si všimol, že žena na obraze má v ľavej ruke taký istý poskladaný papierik aký som mal ja a v druhej knihu s názvom – Túžba po pomste. Autor: Artur Kolins. „To je manželka pána Kolinsa“ ozvalo sa zo spodnej chodby, „s jeho prvou knihou, rok po tom ako vyšla, pani zomrela.“.
Vstúpil som do knižnice, posadil sa do kresla oproti miestu, kde našli starého pána a začal premýšľať nad prípadom.
Zopakoval som si fakty : telo nevykazovalo žiadne príznaky vonkajšieho násilia, žiadne jedy ani iné chemické látky v krvi okrem tých, ktoré sú v súvislosti s liekmi na krvný tlak, nič abnormálne vzhľadom na vek zosnulého. Dvere do knižnice boli neporušené a okná zavreté z vnútra. Takže starý pán tu bol sám celý deň, v to ráno odišiel personál na miestnu slávnosť a vrátili sa až večer krátko po dvadsiatej hodine. Telo našla dáma, ktorá ma privítala, keď vyšla hore s večerou. Z tohto všetkého je jasné, že starý pán tu bol sám, alebo mal vrah tak dômyselný plán. Jedine stará dáma nie je spokojná s výsledkom vyšetrovania a preto ma sem poslali, ale prečo mi potom nepovedala z čoho vyplynuli jej pochybnosti a zároveň istota, že objavím niečo ja. Poskladaný papierik čo som od nej dostal som položil na stolík vedľa seba spolu so spisom, ešte stále som ho neotvoril, ako by mi vtom niečo bránilo. Rozhliadol som sa po miestnosti s nádejou, že nájdem niečo čím potvrdím že moja prítomnosť je oprávnená, nechcel som sklamať dámu, no potvrdiť jej teóriu. Ani neviem prečo som začal takto rozmýšľať, možno ten dom, obraz so ženou, či podobnosť papierikov, alebo sa len moja oddýchnutá fantázia pohráva s myšlienkou záhadnej vraždy. Postupne som prezrel regál za regálom plných kníh, s nádejou na trefu do čierneho, no nič, žiadne tajné dvere, chodba či miestnosť, všetko sa zdalo byť v poriadku a tým potvrdzovalo teóriu smrti bez cudzieho zavinenia, možno i mozgová mŕtvica je vysvetlením. Zrazu ma myklo, niečo pretrhlo moje myšlienky, otočil som sa a uvidel starú dámu ako na stolík vedľa, ktorého som sedel položila podnos s čajom. Usmiala sa na mňa a bolo vidieť ako očakáva, že jej poviem čo som zistil, že potvrdím jej obavy, no nemohol som, nemal som jedinú drobnosť, ktorou by som takéto tvrdenie podložil.
Pokúsil som sa teda o jemný úsmev a tichým hlasom som jej popísal všetky známe fakty. Ku koncu som si všimol, že ma počúva len zo slušnosti. Prestal som teda a napil som sa čaju, bol voňavý a sladký od cukru. Zobrala podnos, usmiala sa na mňa a povedala, že môžem vyjsť prednými dvermi, dávala tým najavo, že som ju nesklamal, len uistil o tom že má pravdu a ja som jej to nechcel zobrať. Zostal som ešte chvíľu, prešiel všetko keby náhodou a vtom som si všimol, že zložený papierik je preč, zbehol som dolu schodmi, prešiel chodbou priamo do kuchyne, našiel som tam starú dámu ako sa skláňa nad kozubom, papierik pomaly horel. „Prečo …, ešte som ho nečítal“, v hlave som mal zrazu chaos, čo ak to bolo dôležité a ja som si to neprečítal, ako som na to mohol zabudnúť, teraz je všetko stratené. Telo ma prestalo poslúchať a zviezol som sa na stoličku s pocitom, že to slovo, čo zhorelo zobralo so sebou aj jedinú indíciu k vrahovi. Stará dáma sa posadila vedľa mňa, posunula mi šálku čaju a ticho povedala : „Veru aj slovo môže zabiť. „ Vtedy mi to začalo dávať zmysel, áno starý pán bol zabitý, zabil ho strach, ktorý vrah využil, ten strach mu privodil srdečný kolaps, tak ako to stálo v správe od patológa.
A predsa tu bol vrah čo napísal lístok a tým zabíjal, ale to nikdy nedokážem.
Odchádzal som s pocitom neúspechu a zároveň som pochopil, že túto prácu mám predsa rád, že ju mám v krvi a neúspech ma privádza až do zúfalstva, pohrúžený do samého seba, do svojich myšlienok som sa blížil ku bráne. Oproti mne kráčala dáma vo veľkom čiernom klobúku s nenávistným výrazom tváre a knihou v ruke, ani sa na mňa nepozrela a zmizla v dome hlavným vchodom. Ešte chvíľu som sa za ňou díval, niekoho mi pripomínala, spomenúť som si nedokázal, v hlave som mal už správu pre nadriadených, nastúpil som na auta a vydal sa na okrsok predložiť ju na založenie.
