Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno boli krajiny plné zelených rozkvitnutých lúk a hlbokých tajomných lesov. Po lúkach sa preháňali motýle a včielky a šantili na krásnych, farbami žiariacich kvetoch. V okolitých lesoch si zase svorne nažívali zvieratká a vzájomne si pomáhali. A práve tu, v čiernom hlbokom lese, na vysokom storočnom dube už dlhé roky žila múdra sova Izilda. Bola zahalená rúškom tajomnosti, ale jej múdrosť a dobrota bola známa po celom lese i priľahlých lúkach. Každý zajačik, každý chrobáčik vedel, že sova Izilda je nie len múdra a skúsená, ale vždy vie pomôcť, poradiť, či iba povzbudiť. Všetci obyvatelia zvieracej ríše sa na ňu obracali s prosbou o pomoc v núdzi, či nešťastí a ona im vždy rada odovzdávala svoje vedomosti, ochotne poradila a ak bolo treba, veru i napomenula.
A práve preto si ju všetci vážili a mali ju radi.
Uprostred lesa, na slnkom zaliatej čistinke si v láske nažívala zajačia rodinka. Otec zajac Fúzik, mama zajačica Sivuška a ich roztomilé štyri detičky . Rodičia sa o svoje ratolesti príkladne starali a zahŕňali ich láskou a dobrotou. Otec Fúzik bol pre svoje deti vždy príkladom. „ Ušiačik, Strapáčik, Beluško i ty Malé uško, nezabúdajte na slušné vychovanie,“ prízvukoval im, keď sa zajačiky vybrali popreháňať po lese. „ Všetkých slušne pozdravte a hlavne veľmi nevystrájajte. Nezabúdajte tiež pomáhať tým, čo to potrebujú“, stihol ešte zakričať za šarvancami, ktorí už ozlomkrky bežali do lesa. Otec Fúzik si povzdychol a vraví mamke Sivuške : „Ach, tie naše zajačiky, chvíľku neposedia, nepočúvajú, čo im vravíme. Sivuška moja, myslíš si, že ich učím správne? Vieš, že ich ľúbim všetkých rovnako a všetkých sa aj snažím naučiť dobrote, poslušnosti a láske ku všetkým zvieratkám.“ Mamka Sivuška sa na svojho Fúzika usmiala, labkou ho nežne pohladila a vraví : „ Ale isteže, neboj sa. Tvoje zajačiky sú síce ešte malé a nezbedné, ale ty im ideš príkladom a verím, že i oni sa raz budú správať vždy čestne, pomáhať priateľom a odpúšťať nepriateľom“. A tak sa vybrali nájsť niečo pod zub malým nezbedníkom skôr, ako sa vrátia. No prešiel už dlhý čas a ich zajačiky nikde. Mamka Sivuška sa až celá triasla od strachu, veľmi sa o svoje deti bála. Ešte nikdy neboli sami tak dlho preč. I otec Fúzik už začínal mať o svoje deti obavy a preto sa rozhodol ísť ich hľadať .Ako tak poskakoval lesom, ušiská naťahoval, či predsa nezačuje volanie svojich nezbedníkov. Zahľadel sa do neďalekej húštiny a zrazu zbadal, že sa tam niečo pohlo. Pomaličky, potichúčky priskočil bližšie a čo nevidí? Uprostred húštiny sa k sebe tisnú Ušiačik, Strapáčik a Beluško. Ale beda, nikde nevidel najmenšieho – Malé uško!
Keď ho zajačiky zbadali, celé roztrasené sa k nemu rozbehli a začali vzlykať. „ Otec, otecko, strašne sme sa báli, Malé uško sa nám stratilo. Darmo sme mu vraveli, aby sa držal pri nás. Stále odbehoval a zrazu tu už nebol. Ani nevieme, kedy a kde sa zatúlal. Už sme na neho volali, už sme ho i hľadali, ale sa nám neozýval. Otecko, veľmi sa o neho bojíme. Ešte že sme cestou stretli tetu sovu Izildu, všetko sme jej vyrozprávali a ona nám prisľúbila , že Malé uško pohľadá, ale aby sme my nikde neodbehovali a radšej tu počkali. Preto sme ostali v húštine a verili sme, že nás isto nájdeš a spolu pohľadáme Malé uško „- vzlykali a prekrikovali sa jeden cez druhého. Otec Fúzik si ich pritúlil a ubezpečil ich, že sa nemusia báť. „Veď nič nie je také hrozné ako vyzerá. A ak budú veriť, iste sa všetko dobré skončí a bračeka zajačika nájdu. Veď múdra sova Izilda iste nájde riešenie. Oznámi všetkým zvieratkám, čo sa stalo a isto im i ostatní pomôžu. Malé uško nájsť „ – a veru mal pravdu.
Skôr, ako sa tmavý les zahalil do úplnej tmy, keď mesiačik svoj noštek vystrčil, z diaľky začuli húkanie sovy Izildy. O chvíľku na to už i zazreli neďaleko Líštičku Sestričku a Sovu Izildu ako sa k nim blížia. „ Pozrite sa deti, Líštička sestrička nesie Malé uško a má obviazanú Labku,“ vykríkol otec Fúzik. To len bolo radosti a veselosti, že sú zase spolu a zajačik Malé uško sa našiel. Všetci sa pekne poďakovali sove Izilde i Líštiče sestričke za ich pomoc a záchranu zajačika Malé uško. A ten, keď uvidel otecka a bračekov spolu, veľmi sa zaradoval a i keď mal obviazanú labku, veselo okolo nich poskakoval. „ Otecko, otecko, ja som to dokázal. Vieš, keď som odbehol od svojich bratov, nevšimol som si v lese hlbokú dieru a spadol som do nej. Najprv som sa veľmi zľakol, veľmi ma bolela labka a myslel so, že je so mnou už koniec. No keď som si pomyslel na Vás, že už Vás nikdy neuvidím, zrazu som si spomenul na tvoje slová. Často si nám vravieval, že sa nemáme vzdávať ani v ťažkých chvíľach a nebezpečí a keď si budeme veriť a budeme veľmi chcieť, vždy si dokážeme pomôcť. A tak, i keď ma labka strašne bolela, zrazu som cítil v sebe silu a začal som sa zachytávať koreňov stromov. Šlo to ťažko, ale postupne som sa dostával vyššie a vyššie, až som zrazu bol z tej veľkej čiernej diery von. Tu ma zbadala teta sova Izilda a hneď letela po Líštičku sestričku, aby mi prišla na pomoc. Ocko, som tak rád, že si nás učil toľkým múdrostiam A vďaka tomu, že som ti veril a veril sebe, som zase s vami.“ Kým zajačik Malé uško rozprával a rozprával, ako sa to všetko stalo, ani sa nenazdali a boli na čistinke pri svojom domčeku.
Tu ich už netrpezlivo vyčkávala mama zajačica. Keď ich uvidela všetkých spolu, radosti a objímania nebolo konca kraja. Všetci už boli veľmi hladný a tak si spoločne sadli k večeri. Otec Fúzik tíško pozoroval svojich hladných nezbedníkov a rozmýšľal, ako by im správne vysvetlil, čo a prečo sa to vlastne dnes stalo. Keď ich mama Sivuška uložila, otec zajac k nim podišiel a s láskou a porozumením im povedal : „ Zajačikovia moji, dnes sa toho udialo veľa, ale som šťastný, že sa to dobre skončilo a sme zase všetci spolu. No nech je to pre Vás ponaučením a výstrahou. Každý z Vás si musí uvedomiť, čo smie, čo vie a čo dokáže. Malé uško, keďže si ešte maličký, nesmieš napodobňovať svojich bračekov vo všetkom, ale radšej sa ešte od nich učiť. Keď podrastieš a zmocnieš, iste aj ty raz dokážeš tak skákať a behať ako oni. Preto si pamätaj , skôr ako niečo urobíš, zamyslí sa, či to dokážeš, či je to pre teba správne a až potom to urob. Tvoji bračekovia ti isto radi pomôžu a naučia ťa časom, aby si aj ty bol taký silný, ako oni. Ale dnes si precenil svoje sily a nemuselo sa to skončiť dobre. Rozumieš mi ? „- otec Fúzik pohladil Malé uško a všetkým zaželal dobrú noc.
To už celý les i čistinka, ba i okolité lúky boli zahalené v čiernej tme a tichu, len mesiačik s úsmevom pozoroval šťastné tváre všetkých tých, čo to prežili i tých, čo im pomohli. Aj jemu sa dnes lepšie svietilo, že sa to takto dobre skončilo. Dobrú noc.
Jozefína Jarkovská/ (1. ročník AA de T, šk.r. 2008/2009 )
