Na hlavnej ulici v dedine okrem už dávnejšie postavených budov bol celý rad pekných, zaujímavých domov. Jeden z nich sa predsa len vynímal. Poschodový, ružový s priestrannou terasou, zdobenou črepníkmi s množstvom kvetov – jedným krajším ako druhým. Ľudia tento dom nazývali ružovým. A bolo by mu pristalo volať ho aj „ružavým“. To zase podľa záhrady. Svojou nevtieravou krásou sa prihováral okoloidúcim.
Dvere, ktorých bolo v ňom neúrekom sa ale veľmi zriedka a nakrátko otvárali.
Žili v ňom ľudia – prišelci. Tak ich domáci dedinčania aj medzi sebou nazývali. Ich priezvisko vedeli okrem poštára hádam len na Obecnom úrade. Ani horní, ani dolní susedia. Ale čo bolo isté, šlo o ľudí veľmi kultivovaných a určite aj vzdelaných. Ich príchodom sa z domu šírilo fluidum lásky a pokoja.
Títo ešte pomerne mladí manželia – samotári mali jedno dieťatko. Je to chlapček alebo dievčatko? Veď sa to do 3-4 rokov nedá vlastne ani poznať. Až keď dorástlo do 4-5 rokov, sa na ňom zjavila suknička. Pozornosť upriamili na záhradu teraz hlavne dievčence. Možno sa potešili budúcej novej kamarátke. Zbytočne.
Dievčatko vždy pekne oblečené, učesané, nejavilo žiadny záujem o okolie. Čo sa ale dalo postrehnúť, bolo, že dievčatko je akýsi malý samotárik a aj pri oslovení kýmsi spoza plota vôbec nereagovalo. Naopak. Zdulo sa a odbehlo hlbšie do záhrady. Väčšinou sedávalo v hojdacom kresle a v rúčkach držalo raz obrázkovú knižočku, raz štetce s farbami.
Takýto stav trval ešte zo dva roky. Deti v dedine si naň zvykli.
Prišiel 1. september. Na školskom dvore sa sústreďovali žiaci. Z ich tvárí sa dalo vycítiť, ktorí z nich sa tešia a ktorí by ešte pristali mať prázdniny.
S Luckou prišla jej mamička. Na nesmelé pokusy dievčat – teraz už spolužiačok – prihovoriť sa, odvrátila hlavičku.
Celý september malú Lucku sprevádzala do školy mamička. Luckino správanie sa nemenilo. Jej zadumanosť a nevôľa odpovedať spolužiakom už bola zjavná. Začala byť dokonca zlostná a aj kopanec spolusediacej v lavici nebol zriedkavý. Zozúrivela. Darmo jej pani učiteľka dávala láskavé rady, aby sa k spolužiakom správala ústretovejšie. Nič nepomohlo.
Ale predsa. Pravdepodobne psychologička, ktorá sa ujala Lucky a ľady sa pomaly začali lámať. Dievčatko, ktoré bolo celý svoj kratučký život zvyknuté len na spoločnosť dospelých, poväčšine len rodičov, začalo meniť svoje postoje. Najprv sa začali usmievať očká a za nimi aj ústočká.
Veľmi pomohla pri Luckinom prerode aj jej mamička, ktorá bola múdra a pochopila, že spolupráca je potrebná. Pomáhala „akože“ pani učiteľke na vychádzkach, pri príprave triednych schôdzok a pri rôznych školských akciách.
Lucka okrem toho, že bola múdre dievčatko, stávala sa čím ďalej tým viac komunikatívnejšia, mala vo svojej triede aj obľúbenú kamarátku a jej vzdor voči všetkému a hlavne všetkým sa pomaličky z jej povahy vytrácal.
Tento prerod chcel svoj čas, ale do šiesteho ročníka odchádzala s čistými jednotkami a s kopou dobrých spolužiakov a spolužiačok, ktorých si ctila. Stal sa zázrak? Nie. To sa len použil správny kľúč do správnych dvier.
( ROZPRÁVKA podľa Arkán 2, 5, 17 a 7 )
Renáta Kráľová/ (1. ročník AA de T, šk.r. 2008/2009 )
