Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno malé kráľovstvo kde žila princezná Henrieta so svojím starým otcom, kráľom Samuelom, ktorého veľmi ľúbila. Princeznička bola nie len pekná, ale aj múdra a mala aj dobré srdce. Keď ju niekto požiadal o pomoc tak vždy každému pomohla a preto ju ľudia mali veľmi radi. Problémy poddaných v kráľovstve riešil kráľ Samuel spolu s Henrietou spoločne a vždy našli seriózne riešenie.
Kráľ Samuel vedel, že z princezničky sa raz stane dobrá kráľovná, ktorá bude tak múdro a dlho vládnuť ako on sám. Naučil svoju dcéru jednej múdrosti a neustále opakoval, že: ,,Dobro treba odplácať dobrom a zlu treba čeliť spravodlivosťou!“
Princezná Henrieta okrem krásy, a múdrosti mala aj krásny hlas a vedela hrať aj na lýre.
Keď hrávala na lýre a spievala, jej spevu nikto neodolal. Najradšej chodila spievať do prírody.
Keď spievala umĺkli vtáci a načúvali jej piesňam. Zvieratá opúšťali les a tiahli za ňou. Vlk bežal popri barančekovi, líška vedľa zajaca a nikto nikomu neublížil. Dokonca aj hady vyliezli z dier a načúvali. Aj rybky sa vynárali nad hladinu vody, len aby ju lepšie počuli. Ľudia v kráľovstve keď ju počuli spievať, smiali sa aj plakali, podľa toho aký bol jej spev. Zabúdali na starosti a robili to čo chcela jej pieseň. Aj vodné víly, len čo začuli jej spev, začali tancovať. Všetci v kráľovstve boli šťastný, keď Henrieta spievala okrem zlej ježibaby, ktorá žila neďaleko rieky. Tá jediná neobdivovala princezničku, pretože jej závidela jej krásny hlas. Rozhodla sa, že urobí preto všetko, len aby získala princeznin hlas pre seba.
Jedného dňa, keď princezná spievala pri rieke, ježibaba to začula, rýchlo sa prezliekla za starenku. Prišla k nej a povedala: ,,Aký máš len prekrásny hlas dievčinka. Každý deň keď spievaš ťa počúvam. A je mi veľmi ľúto, že ti musím niečo povedať, čo ťa veľmi zarmúti a potom sa ti už nikdy nebude chcieť spievať. Tvoj otec je veľmi chorý a onedlho zomrie!“
Princezná keď to počula, hneď prestala spievať a povedala: ,,To nemôže byť pravda starenka
lebo môj otecko je zdravý a šťastný! Veď ani neviete, že kto som ja a kto je môj otecko.“Ale viem dievčinka, poznám tvojho otca veľmi dobre. Tvoj otec je predsa náš kráľ Samuel, povedala ježibaba. Henrieta keď počula meno svojho otca zostala hrozne smutná a rýchlo utekala do paláca. Tam na jej prekvapenie ozaj našla svojho otca v posteli a bol veľmi slabý. ,,Otecko ty si chorý a nič si mi nepovedal?“Dievčatko moje krásne nechcel som ťa zarmútiť a preto som ti nič nepovedal. Som len trocha unavený, povedal starý kráľ. Henrieta zostala veľmi smutná a rozplakala sa. Ale ja nechcem aby si bol chorý bojím sa, že zomrieš a ja zostanem sama. Dala by som zato všetko, dokonca aj svoj hlas, len aby si bol opäť zdravý a žil ďalej so mnou. Len čo to princezná vyriekla otvorili sa dvere a vošla zlá ježibaba. ,,Ďakujem ti princezná, že si to povedala. Na túto chvíľu som už dávno čakala. Splní sa ti tvoje želanie, tvoj otec bude zdravý a bude žiť. Tvoj krásny hlas bude konečne môj,“ povedala ježibaba. Henrieta ešte chcela niečo povedať, ale už ani hlások jej nevyšiel z úst. Ježibaba bola celá šťastná a povedala: ,,Žite si tu krásne!“ a odišla. Princeznička bola šťastná, že jej otecko nezomrie ale zároveň bola aj veľmi nešťastná že prišla o svoj krásny hlas. Zo dňa na deň bola smutnejšia a smutnejšia. Kráľa Samuela to veľmi trápilo, že jeho milovaná dcéra už nikdy nebude môcť spievať. Ale najviac ho trápilo to, že ani jemu už nikdy nepovie „Ľúbim ťa otecko“. Rozhodol sa, že daruje pol kráľovstva tomu kto nájde tú ježibabu a privedie ju do paláca. Prihlásil sa zdatný mládenec, ktorý strašne rád počúval princezničkine piesne a preto sa rozhodol, že pôjde nájsť tú ježibabu a privedie ju do paláca. Už celý mesiac putoval po krajine, keď konečne našiel ježibabin dom. Zabúchal na dvere a keďže sa nikto neozýval vošiel dnu. Na jeho veľké prekvapenie okrem čiernej mačky nikto nebol v domčeku. Sklamaný odchádzal z domčeka, keď odrazu začul princeznin nádherný hlas. ,,Neponáhľaj sa tak mládenec!“, povedala čierna mačka. Filip keď začul ten známy hlas sa otočil a o povedal: ,,Ten hlas poznám, nie si ty náhodou tá zlá ježibaba, ktorá ukradla našej princezničke jej hlas? Áno som to ja. Zlý čarodej ma zaklial do podoby mačky a vyslobodiť ma môže iba čistá láska. Pomôž mi prosím ťa, už ďalej nechcem byť mačkou. A ja zato vrátim princeznej jej zlatý hlas. Filip sa potešil, tomu čo povedala ježibaba a pobrali sa do paláca. Kráľ Samuel keď uvidel mládenca, že ide sám bez ježibaby zostal veľmi smutný. Ježibabu som nenašiel ale som priniesol princeznej darček a dávam jej ho z celého srdca, povedal Filip. Keď Henrieta uvidela malú čiernu mačku hneď si ju obľúbila a s láskou ju pohladila. Ako to spravila mačka hneď skočila na zem a premenila sa na ježibabu. V paláci sa všetci čudovali a aj trocha sa báli, že ježibaba zase niekomu ublíži. Ale nestalo sa tak, ježibaba namiesto zla urobila dobrý skutok a vrátila Henriete jej zlatý hlas a odišla. To bolo ale radostí, celé kráľovstvo sa radovalo, že znovu budú môcť počúvať princeznine piesne. Najviac sa však tešila princezná a kráľ Samuel, ktorý chcel dodržať svoj sľub a preto chcel darovať pol kráľovstva Filipovi. Na jeho prekvapenie mládenec povedal: ,,Nespravil som tento dobrý skutok kvôli odmene ale preto aby princezná bola konečne šťastná. Lebo kto má dobré srdce a taký krásny hlas si zaslúži byť šťastný. Kráľ Samuel aj s princeznou Henrietou sa mu poďakovali zato čo urobil pre nich aj pre kráľovstvo a darovali mu kaštieľ pri rieke. Mládenec bol veľmi šťastný lebo mal konečne kde bývať. V kráľovstve sa 3dni a 3 noci oslavovalo a princezná len spievala a spievala. Ľudia aj zvieratá boli opäť šťastní keď počúvali jej piesne.
Helena Poláková/(1.ročník AA de T, šk.r. 2007/2008 )
