Andrej bol miestny seladon. Stará či mladá – podľahla jeho šarmu buď s plným vedomím alebo iba tak.
Hanu spoznal na jednom stretnutí. Tiež si ju získal. Bola však múdra a svojim spôsobom neprístupná: riadila sa, totiž, svojou vlastnou hierarchiou hodnôt. Hoci brala Andreja takého, akým bol, ľúbila ho so všetkými jeho prešľapmi. Andrej sa to dozvedel nielen z jej skutkov, ale žiaľ, povedala mu to v deň jeho narodenín. Keď Andrej zistil, čím sa Hana zaoberá, ilúziu priateľstva zosilnil, lebo Hanu potreboval. A tá – svojou zvláštnou láskou vesmírnej hodnoty – by bola preňho urobila čokoľvek. No aj ona mala svoju úroveň a spôsob, o ktorom Andrej nevedel…
Jedného dňa Andrej stretol skutočnú krásavicu, ktorá mu rozochvela všetky zmysly. Priťahovala ho ako magnet, ale nemiloval ju…
Prišiel za Hanou, aby mu poradila, či si má aj tak začať románik s nežnou kráskou. Hana sa zamyslela:
– To fakt chceš? Skutočne chceš, aby som ti to povedala JA? –
– Áno, – usmial sa Andrej, – lebo len ty mi to povieš pravdivo.-
– Tak ja ti to teda poviem, – vážne, potichu odvetila Hana. V ten moment Andrej ako skvostná duša – pre ňu zomrel.
Zhlboka sa nadýchla, a veľmi pomaly, zreteľne povedala:
– Akú si hľadal, takú si našiel…-záhadne sa pousmiala.
– Viac mi nepovieš?- spýtal sa znepokojený. Hana sa usmiala trochu viac:
– No koľko dokážeš hovoriť o „NIČOM“?
Andrej sa mierne urazil, pretože vôbec nepochopil zmysel Haniných slov a odišiel. Možno bol trochu zmätený, ale veľmi asi nie.
Hana si v sebe pomyslela: nevedel, že v ruke drží diamant, tak mu patria len smeti a krásny odpad, ktorý hoci aj omylom vypadne z postelí iných…
Škoda. Zamkla svoju nezničiteľnú lásku ako nádej pre lepšie časy…
