Včera som sa vybrala do Popradu, aby som sa stretla s milou dievčinkou, a keďže milujem cestu vlakom, išla som tam i späť rýchlikom. Vošla som ráno do kupé, kde nesedel nikto. Podľa miestenky som si vybrala svoje miesto. Pozrela som si zamatové obdraté sedadlá – kedysi honosnej prvej triedy, ešte z druhej polovice minulého storočia…
Ani som sa riadne neusadila, otvorili sa dvere a vošiel dnu mladý muž, ktorý si bez zaváhania sadol tam, kde sa mu to hodilo, i keď nemal žiadnu miestenku. Pozdravila som sa, letmo odzdravil, a dal si na uši slúchadlá, no a zbohom, svet…
O chvíľu vošiel ďalší mladík, bez pozdravu, bez opýtania, vybral si sedadlo, posadil sa a začal ťukať do tabletu. Obaja sme mu kýli na pozdrav, ale nič…
Žasla som. Ako je možné, že sa ľudia nedokážu pozdraviť – dokonca ani odzdraviť? Zdalo sa mi to nenormálne, ale čo narobím?
Pri Ilave sme stáli, pretože tu havarovali dve lietadlá… a dozvedela som sa, že vyhasli ľudské životy. Sedem.
V Poprade bolo vynikajúco. Nakoľko tmavší spoluobčania brali sociálne dávky, bolo ich vidieť všade a nakupovali do bezvedomia…nuž, štát im to umožňuje, prečo by to takto nevyužili? Chodili v tlupách, ako tí noví utečenci, lenže títo sú domáci; dofrasa, prečo na cudzích máme a na svojich kašleme? Prečo aj sem nepríde niekto z OSN, aby im ukázal, ako lepšie, čistejšie alebo zmysluplne žiť? Hm, možno to nevedia ani tí, z OSN či z inej super organizácie….
Cesta domov bola ako cesta unaveného športovca na predpotopnom bicykli. Postupovali sme pomaly, no isto, oznámili nám, že sme sa zmenili na osobný vlak… a tak sme sa domov posúvali slimačím tempom.
Prisadli si niekoľkokrát mladí ľudia. Bez pozdravu, bez otázky, či si môžu prisadnúť – začula som, že študujú na vysokých školách… no nech nás Najvyšší ochraňuje pred touto tupou, nevychovanou mládežou. Celý čas sa spolu hádali, mladá “terorizovala” mladého, neustále ho podpichovala, a na tom ich rozhovore som sa teda skvostne zabávala… a vlak sa vliekol, niekedy až 11 km/hod. priamo do Bratislavy. Namiesto o 22:00 hod. sme dorazili asi sedem minút po 23:00 hod. Zarážajúce bolo, že sa železnica ani slovom neospravedlnila za toto fiasko a čo bolo skutočne humorné, na záver zaznelo, že sme mali isto “príjemnú cestu”… a “pôjdeme so Železničnou spoločnosťou Slovensko” aj nabudúce… No nepôjdem. Všimla som si, že žlté vlaky nemeškali ani 5 minút…
Nuž, darmo dal terajší premiér dôchodcom cestovanie zadarmo; ochotne a radšej si lístok kúpim v Regio Jet, a prídem všade normálne a bez problémov.
…a možno sa mi niekto aj odzdraví…