Bol raz jeden kráľ, ktorý žil v perlovom zámku a tento kráľ mal jedinú dcéru. Viacero potomkov sa mu nepošťastilo mať, lebo jeho manželka ťažko ochorela a potom čoskoro umrela. Dcérka Zlatomila bola utešená a krásna sťa kvietok. Vždy, keď sa na ňu kráľ zahľadel, pripomínala mu nebohú kráľovnú. Pri umieraní mu jeho žena povedala: „Hľaď, kráľ môj, bys sa ešte raz ženiť, zober si len takú, ako som ja – ani krajšiu, ani pľuhavejšiu. To je moja vôľa.“ No kráľ nemal chuť druhýkrát sa ženiť, a preto zostal ďalší rok vdovcom. No po roku clivoty mu prišla chuť na ženenie. A tak dal hľadať po celej krajine takú žienku ako bola jeho nebohá. Ale veru darmo. Nenašiel takú devu, čo by sa jej podobala. Až na jednu jedinú – svoju dcéru, krásnu to bytosť telom aj dušou, ktorá svojej materi akoby z oka vypadla. A tak sa po dlhom-predlhom uvažovaní rozhodol, že si svoje jediné dieťa zoberie za ženu.
Raz popoludní prišiel k nej do izby, sadol si na stoličku vedľa nej a začal žartovať. Dcérka sa jeho veselosti radovala, lebo svojho otca už dávno nevidela takého veselého a uvoľneného. Žiaľ, nebožiatko nevinné, nemohla ani len tušiť, čo za fígle to s ňou jej otecko mieni robiť. Po dlhej rozprávke – a pán kráľ ju teda vedel nenapodobiteľne podať – jej vyjadril svoju vôľu. Dcérka vzápätí zosmutnela: „Ach, otče môj drahý, veď to veľký hriech! Tomu nemôžem podstúpiť.“ Otec si však nástojil na svojom a povedal, že aj keď bude robiť čokoľvek, aj tak sa musí stať jeho ženou. „Nuž, keď je tak,“ odpovedala s plačom, „ja nedbám. Ale musíte mi aj Vy dačo po vôli spraviť, keď sa ja mám tak obetovať.“ On prisľúbil, že všetko vďačne vykoná, čo mu naloží.
„Dajte že mi, otče môj drahý, také šaty spraviť, ktoré sa budú blyšťať ako slnce a ktoré budem môcť do jednej škrupinky od vtáčieho vajíčka popakovať!“ Kráľovi sa to zdalo ťažké, zadlho rozmýšľal, no nakoniec šaty zohnal a boli také pekné, že aj dievčaťu sa páčili.
„No, dievka moja, šaty už máš, zajtra pôjdeme na sobáš“, riekol jej s odvahou. „Ej, ešte nie, otec môj. Iba vtedy, keď mi dáte také šaty spraviť, čo sa budú blyšťať ako mesiac.“ Kráľa to mrzelo. Kdeže on také šaty zoženie? A tak zašiel za svojou prvou dvornou dámou a požiadal ju, aby mu so šatami pre dcéru pomohla. Prešlo veľa času, kým boli šaty na svete…
„Tak, dievka moja, máš už také šaty, ako si chcela, môžeme ísť na sobáš“, povedal kráľ. „Ej, nie ešte, otče môj drahý, ešte mi dajte diamantový prsteň so šiestimi rovnakými okami a jedným farebným v strede urobiť“, vyslovila dievka ďalšie prianie. Otcovi to prišlo zaťažko, ale prsteň zhotoviť dal. „Hľa, dievka moja, tu je prsteň podľa tvojich predstáv, máš už všetko, o čo si žiadala a teraz nám už nič nebráni ísť na sobáš“, a s potešením jej odovzdával prsteň. Ona už nemohla namietať: „Dobre, otec môj drahý, už viac neodporujem.“ Kráľ v tú noc spal pokojne. Avšak jeho budúca manželka spať nemohla. Po polnoci vstala, dala si diamantový prsteň na ľavý prstenník, trikrát otočila a premenila sa na čiernu vranu. Preletela cez oblok svojej izby do susedného zámku. Tam sa posadila na strom a hľadela do okna rozsvietenej izby. V tej krajine vládol bohatý no veľmi mladý kráľ. V tú noc sa vybral na poľovačku, keď tu zbadal čiernu vranu na strome. Nemohol ju prehliadnuť, bola čiernejšia ako tma. Chcel ju chytiť, ale vrana bola šikovnejšia a lietala z konára na konár, a tak začal po nej strieľať. „Nestrieľaj, nestrieľaj, veď ja nie som zlá. Prichádzam s iným posolstvom.“ Kráľ sa zarazil a odpovedal: „Tak mi prezraď to posolstvo a zídi z toho stromu.“ Vrana predstúpila pred mladého kráľa a riekla: „Pán môj, posolstvo je prosté. Prišla som do tvojho kráľovstva otvárať ľuďom srdcia.“ „To je čudné posolstvo. My sme predsa kryštálové kráľovstvo, máme všetkého dostatok“, namietal kráľ. „Viem, pán môj, ale prosím, pusti ma do tvojho kráľovstva, uvidíš, neoľutuješ!“ prosila vrana. Kráľ nakoniec privolil a čiernu potvoru predstavil svojmu ľudu.
Potvora vrana si v kráľovstve svoje povinnosti dobre vykonávala. Roznášala kráľovskú poštu i správy ako jej kázali. A tak to išlo dobrý čas. Až raz, chystal sa kráľovský bál, na ktorý sa pýtala aj vrana. “A čože tam budeš robiť, ty čierna potvora,“ spytoval sa jej dvorný zabávač. „Nebudem ja ubližovať ľuďom,“ obhajovala sa vrana, „prihovor sa za mňa u kráľa.“ Kráľ nakoniec privolil, však vrana, hoc je aká čierna, nikdy nikomu neublížila, tak nech sa kráľovskou zábavou pokochá.
Bál sa začal, keď tu vošla krásna deva s blyšťavými šatami ako slnce a diamantovým prsteňom na ľavom prstenníku. „Och, toľká krása, to sme ešte v tomto kráľovstve nevideli!“ čudovalo sa kráľovské osadenstvo. Aj kráľ si ju všimol a celú noc z nej oka nespustil, a len rozmýšľal, kto a odkiaľ tá kráska môže byť. A tak poslal kráľovského najmladšieho mládenca, aby vyzistil skadiaľ je. Mládencovi deva povedala, že je z kryštálového zámku, a tak si ju dal kráľ zavolať. Ona sa však preľakla a zutekala dolu schodišťom, rýchlo tri krát pretočila diamantovým prsteňom a premenila sa na čiernu vranu. Kráľ utekal za ňou, ale stratila sa mu z dohľadu a namiesto krásnej devy uvidel čiernu vranu. „Ach, potvorka čierna, nevidela si tu utekať dievčinu hebkú ako laň a jasnú ako slnce?“ zúfalo sa spýtal. „Veru, pane môj, nie,“ tvárila sa vrana súcitne.
Od toho bálu bol kráľ ako vymenený. Často bol nevrlý, smutný a zadumaný. Nebolo s ním reči. Dokonca prestal už aj pomaly jesť. „Takto to už nemôže ísť ďalej,“ povedala si kráľovská rada, „musíme nášmu kráľovi pomôcť. Len ako?“ Napadla ich čierna vrana, i privolali si ju na pomoc. „Vrana naša čierna, pomôž nám znať tajomstvo kráľovho smútku“, žiadali ľudia vranu. Vrana sa na túto neľahkú úlohu podujala, hoc tušila príčinu jeho nechuti.
A tak raz, keď varil kuchár pre kráľa demikát, vhodila mu čierna potvora do misky diamantový prsteň. Kráľ si k stolu sadol a jedlo lyžicou bral, keď mu tu niečo v tanieri zaštrngalo. Pozerá sa a hľa! Diamantový prsteň! „A veď to je prsteň tej krásavice, čo bola bále a zmizla“, rozpamätal sa. „Ale čo robí v mojom jedle?“ zavolal si kuchára. „Neviem pane, ja som len varil a jedlo Vám priniesla tá čierna potvora“, riekol kuchár. „Zavolaj mi vranu a ihneď!“ prikázal kráľ. Vrana priletela a kráľ ju skoro zahrdúsil. „Povedz potvora jedna čierna prisťahovaná, odkiaľ si nabrala tento diamantový prsteň? Hovor, lebo ťa dám zavrieť do väzenia“, povedal nazlostený kráľ. „Ach pane, len pomaly, hneď Vám všetko vysvetlím. To je môj prsteň, dostala som ho do môjho otca“, trasľavým hlasom odpovedala vrana. „A prečo ho mala tá krásna deva, čo bola na bále, povedz, lebo zavolám stráž!“ stupňoval svoj hnev kráľ. „Pane, to je zázračný prsteň,“ riekla vrana. „Ako zázračný? Azda mi nechceš povedať, že ty, čierna potvora si ho dávaš na pazúr a robíš s ním zázraky?“ nechápal kráľ. „Presne tak pane,“ vrana zobrala prsteň kráľovi z ruky, zatočila s ním tri krát a premenila sa na krásku v šatách slnka. Kráľ zdúpnel. Ihneď spoznal krásnu devu z bálu. Jeho smútok razom prešiel a vzápätí dievčinu požiadal o ruku. Netrvalo dlho, keď mali svadobnú hostinu a zabávali sa do sýtosti.
Po svadbe išla Zlatomila navštíviť svojho otca, ktorý bol tak zúbožený a utrápený tým, ako si sám odpravil svoju jedinú dievku. No dcérenka mu už dávno odpustila. Zvítala sa s ním a predstavila mu svojho mladého mužíka. A tak si žili až do smrti obidve kráľovstvá, boli šťastní, bohatí a zdraví, až kým nepomreli. Zlatomila porodila dvoch krásnych synov, ktorí potom kráľovali jeden v perlovom kráľovstve a druhý v kryštálovom kráľovstve.
Renáta Gottasová/ (2.ročník AA de T, šk.r. 2007/2008 )
