„Dnes je krásny deň“, povedala Luna Matiasovi, svojmu manželovi, keď ráno otvorila okno. A naozaj. Slniečko svietilo zo všetkých síl, na oblohe ani mráčika, ľudia sa veselo ponáhľali na trh, kde obyčajne začínali každú sobotu a deti sa hrali na cestách, lúkach a pri rieke. Luna mala tento pohľad veľmi rada. Hrial ju pri srdci a mala pocit, že svoje poslanie zvláda dobre. Toto všetko videla Luna z okna svojho domu, teda skôr zámku, ktorý sa nachádzal na kopci. Luna, celým menom Luna Viktória Katarína Adelaida de Este, bola totiž už dva roky kráľovnou malej rozkošnej krajiny, ktorá sa nenachádzala ani príliš ďaleko ani príliš blízko, ani príliš vysoko ani príliš nízko, nebola tam veľká zima ani neznesiteľné horúčavy. Za dva roky jej vlády si ju ľudia obľúbili. Bola milá, bystrá, spravodlivá, rozvážna, mala zmysel pre humor a nikdy sa neobracala chrbtom problémom svojho ľudu.
Aj v tento slnečný deň si Luna pomyslela, že všetko je tak ako má byť. Deň bol ako stvorený na oddych, a preto už plánovala výlet s Matiasom. Keď mu to pri raňajkách povedala, tak Matias bol rád, že budú mať s Lunou chvíľu pre seba, lebo Luna mala práve v tento krásny slnečný deň narodeniny. Ale to ešte ani jeden netušili, ako sa im práve dnes zmení život.
Keď vstávali od stola, na kostolnej veži práve odbilo deväť hodín. Obidvaja sa usmiali, lebo pred 24-mi rokmi sa Luna narodila. A vtom sa to stalo. Luna chcela upratať zo stola po raňajkách a zobrala do rúk tanieriky. Tie sa premenili na zlato.
„Čo sa to deje!,“ zvolali naraz Luna s Matiasom. Nechceli veriť vlastným očiam, že je niečo také možné. Potom zobrala Luna do rúk šálky. Aj tie sa premenili na zlato. Dotkla sa aj obrusa, aj ten zostal cely zlatý. Začali tušiť, čo sa stalo. Všetko čoho sa Luna dotkla, zostalo zlaté.
„ Matias, vieš, čo to znamená. Že teraz budeme mať všetci všetkého nadostač. Už nikomu v našej krajne nebude nič chýbať. A čo viac. Staneme sa najbohatšou krajinou na svete.“, radovala sa Luna. Matias zostal zaskočený. Nezdalo sa mu také úžasné, že budú najbohatšou krajinou.
„Ja by som sa veľmi netešil z toho, že by sme mohli byť najbohatšou krajinou. To by znamenalo, že by si na ňu mohol začať brúsiť zuby náš sused Orfeus II. Veď dobre vieš, že ten len keď počuje slovo bohatstvo už tasí meč.,“ snažil sa schladiť Lunine nadšenie.
Ale tá ho nepočúvala. Rýchlo sa dotkla písacieho stola, ktorý stál v kúte izby, potom obrazu na stene a ešte aj stoličky. Všetko sa premenilo na zlato. Luna tancovala od radosti po miestnosti. Iba Matiasovi to začalo vŕtať v hlave. Ako je to možné, že z ničoho nič sa všetko mení na zlato pýtal sa sám seba v duchu.
Od toho dňa sa milá a dobrá Luna zmenila. Všetko chcela premeniť na zlato. Chcela mať zlatý strom v záhrade, zlaté kvety, chcela, aby na oblohe lietali zlatí vtáci, v lese poskakovali zlaté veveričky, a aj studničku premenila na zlato. No jednoducho všetko. Ale zlaté stromy a kvety nekvitli, zlatí vtáci nespievali, zlaté veveričky padali k zemi ako kamene a zo zlatej studničky sa nedalo napiť. Ľudia prestali mať Lunu radi. Nepáčili sa im jej premeny. Mali radšej zelené stromy, farebné kvety a studničku s priezračnou vodou, z ktorej sa dalo napiť. Ba čo viac naplnili sa Matiasové slová a kráľ Orfeus II. im vyhlásil vojnu. Už stál na hraniciach a vykrikoval ako bude čo nevidieť všetko zlato aj s Lunou jeho. Zdalo sa, že krajine už niet pomoci.
No Matias svoju Lunu veľmi miloval a nechcelo sa mu veriť, že by sa takto zmenila z ničoho nič. Chcel naspäť svoju Lunu aj život, ktorý spolu viedli predtým. A tak začal čítať všetky knihy z ich velikánskej knižnice, aby zistil, čo sa vlastne stalo. No nič z nich nevyčítal. Až jedného dňa sedel unavený v kresle a začal si zúfať. V tom sa z ničoho nič pred ním zjavila starenka. Bola útla, drobunká, očká jej svietili ako dve hviezdičky na oblohe, na tvári úsmev. Sála z nej pohoda, dobrá nálada a optimizmus. Ako to už v takýchto príbehoch býva, táto starenka vedela všetko. Aj ako sa to stalo, aj ako sa to dá odstať.
„Vieš Matias, keď si Lunin otec bral Luninu mamu Viktóriu za ženu, bola tu ešte urodzená pani Hortenzia, ktorá sa chcela stať kráľovnou. Ale Lunin otec si vybral za ženu práve Viktóriu, lebo tak mu to radilo jeho srdce. A vybral si dobre, lebo ten krátky spoločný život, ktorý spolu prežili boli obaja veľmi šťastní. Tak ako ty s Lunou.,“ začala starenka svoje rozprávanie. „ Ale ako si iste začal tušiť,“ pokračovala, „tá druhá sa s tým len tak nezmierila. Začala spriadať plány ako sa im pomstí. Keď sa Luna narodila, tak vyriekla kliatbu. ‘Keď Luna dovŕši dvadsiaty štvrtý rok všetko čoho sa dotkne sa premení na zlato.’ Najprv sa všetci potešili, ale Hortenzia pokračovala. ‘Tento dar však Lune neprinesie šťastie, lebo s ním nebude vedieť narábať a privedie ju aj túto krajinu do záhuby. ‘ Všetci za zhrozili tak ako ty teraz“, povedala a usmiala sa na Matiasa. „No neboj sa nie som tu preto, aby som si pokecala, ale preto, aby som ti pomohla.“, starenka si sadla na stoličku a poprosila Matiasa, aby jej nalial trochu čaju, lebo by jej vraj mohlo o chvíľu vyschnúť v krku. „Je tu isté riešenie.“ , pokračovala znovu. „A musíš sa na to podujať ty, lebo ako si si iste všimol, Luna je úplne opantaná zlatom, a teda je pre naše účely nepoužiteľná. No nemaj jej to za zlé. Ako som ti práve vysvetlila nie je to tak úplne jej chyba. Ale vráťme sa k nášmu plánu. Ten je úplne jednoduchý. Musíš presvedčiť Hortenziu, že nemusí mať rada iba seba, ale aj niekoho druhého. Hneď ako prestane mať rada iba seba, kúzlo sa stratí a všetko bude tak ako bolo. Jednoduché, však?,“ zažmurkala starenka a napila sa čaju.
„Fíha. To je naozaj jednoduché.,“ zvolal Matias, ktorého starenka úplne nakazila svojou dobrou náladou a optimizmom. V tom sa však zháčil: „Ale veď to je priam nemožné prinúť niekoho, aby mal iného rád“.
„Ty, ty, ty. Nedával si pozor.“. s láskou ho pokarhala starenka. „Nie prinútiť, ale presvedčiť. A to je rozdiel. Hortenzia už roky žije úplne sama. A keď človek žije úplne sám, tak mu začne byť smutno. A keď mu začne byť smutno, tak stačí iba málo, aby si niekoho spoločnosť obľúbil. A odtiaľ už je iba krôčik k tomu mať rád. Pochopil? Pôjdeš k nej a budeš jej robiť spoločnosť.“, trpezlivo vysvetľovala starenka. „ Začneš tým, že si sa stratil, a že, či by ti nedala na jesť, no veď ty už niečo vymyslíš. A nie, že začneš o pláne pochybovať. To by hneď Hortenzia zbadala a bol by koniec.“
Tak teda Matias išiel hľadať Hortenziu. Hlboko v lese ju našiel. Samu, opustenú, smutnú. Žila v malej chalúpke s malinkou záhradkou.
„Dobrý deň.“, zvolal Matias. Hortenziou až trhlo. Bolo to už veľmi dávno, čo ju niekto oslovil.
„Dobrý deň“, odvetila.
„Vyšiel som si na lov a stratil som sa.“ Povedal Matias zosadajúc z koňa. „Došli mi zásoby. Nenašlo by sa trochu vody a trochu chleba pre pocestného?“, opýtal sa.
„Našlo.“, povedala Hortenzia a pozvala ho dnu. Na stôl položila krčah s vodou a čerstvý voňavý chlieb s husacou masťou. Matias sa z chuti najedol.
„A to tu žijete sama?“, spýtal sa.
„Sama.“, odpovedala pani domu.
„Tak to by sa vám tu zišla chlapská ruka. Vidím, že strecha zateká, drevo treba porúbať a ešte sa tu iste niečo nájde. Ak by ste chceli, za stravu a nocľah vám pomôžem.“
„To by som bola rada“, prvýkrát sa usmiala Hortenzia.
Tak tam Matias ostal. Pomáhal jej, rozprávali sa spolu. Nakoniec sa s Hortenziou veľmi zblížili. Dokonca mu Hortenzia rozpovedala príbeh o tom, ako kedysi plná hnevu a nenávisti ublížila malému dievčatku – Lune. Matiasovi sa to podarilo. Hortenzia ho mala rada.
No a práve vtedy, v mestečku, kde žila Luna, začali opäť vtáčiky spievať, zo studničky sa dalo napiť, kvety hýrili všetkými farbami sveta. Ľudia sa začali radovať a na námestí vystrojili obrovskú oslavu. Kráľ Orfeus II., keď zistil, že zo zlata nič nebude, vrátil sa z hraníc domov. A Luna, tá sa ako keby zobudila zo zlého sna. Hneď začala hľadať Matiasa. Poslov poslala na všetky strany. Tí ho aj našli. A tak sa dozvedel, že všetko je už tak ako má byť. Dokonca aj Hortenzia bola rada, že sa kúzlo podarilo zničiť, a keďže už mala Matiasa rada, tak sa ani nehnevala, že ju tak trošičku oklamal. Už sa nemusela skrývať a mohla sa vrátiť do mesta a žiť s ostatnými ľuďmi.
No a starenka, ktorá vlastne dopomohla k šťastnému koncu sa už zjavovala v iných rozprávkach, kde na chvíľu moc, nenávisť a zloba zatemnili ľuďom rozum a pomáhala im hľadať šťastné konce.
Gabriela Uhlíková/(2. ročník AA de T, šk.r. 2007/2008 )
