Aj WYNNBEORC sa rozhodla prísť pozrieť, ako to vyzerá, keď sa žije život na tejto Zemi. Tam hore sme ju volali TERRÉ. Pretože potláčala všetky ostatné živly s výnimkou toho zemského. Wynnbeorc bola zvláštna. Jej krása bola iná ako to, čo sa všeobecne za krásu považuje. Akurát na Terré jej chýbal auronit, a preto sa jej ťažko chodilo po skalách a trasoviskách. Bývala najradšej v Hermovom chráme, pretože tam bolo všetko také, aké má byť. Veľa písala a študovala. Všetky vzácne poznatky starostlivo zapisovala a zvitky ukladala do nádhernej knižnice, aby tam boli pre tých, ktorí chcú byť múdri. Strážila toto bohatstvo ako oko v hlave. Jedného dňa však prišiel neofyt, ktorý bol iný ako všetci pred ním a po ňom. Mal v sebe niečo arogantné, odviazané a Wynnbeorc neustále bombardoval tými najnemožnejšími otázkami, napríklad: “Prečo si to meno neskrátite; stačilo by Wynnby, nie?” Ani sa na to nedalo odpovedať. Inokedy zase: “To načo toľko tie knižky strážite; aj tak sa rozpadnú a nič z nich nezostane…bože, a koľko zbytočných tajností okolo toho robíte… choré je toto tu….” Wynbeorc vedela, že chlapec je akýsi iný, preto mu neodpovedala. Len Hermovi spomenula, že má fakt divné názory…, ale ten sa ho zastal, vraj, “mladí sú na to, aby mysleli a konali inak, po novom, len čas ukáže i je to dobre alebo zle…” Tak Hermes sem ešte aj čas zaplietol…, no načo to je? – Wynnbeorc veľmi nikomu nič zbytočné nehovorievala, preto aj svoje pochybnosti si tento raz nechala pre seba. Potom sa zahľadela do ametystového kryštálu a v ňom uvidela podivné súvislosti toho neofyta a jedného bieleho kňaza. Volal sa Daeg. Aj on mával ironické poznámky najmä keď išlo o vízie, ktoré on, žiaľ, nikdy nemával. Ona mala víziu aj teraz. Videla hada, ktorý zletel zo stromu, keď ho nikto nečakal… to znamenalo, že nebezpečenstvo prichádza rýchlo, z neba a bez varovania… Wynnbeorc to vedela, ale o tom, čo sa naozaj stalo, bude až ďalší príbeh…
L.L-W.
