Nebolo to ani na Zemi, ani na Nebi. Bolo to iba Myšlienkou Svetla, ktoré budovalo vďaka svojej genialite celý príbeh, ktorý sa neustále a na mnohých rovinách odohráva. Veľkňaz Damsen a veľkňažka Wbdgj povolali k sebe i ďalšie svetlá, aby sa dohodli o pravidlách učenia a skúške duší hmotou.
Už prvý neofyt (žiak) musel preukázať, že chce vždy a všade ovládať svoje zmysly, seba samého, pretože vie, že ak on bude v nerovnováhe, naruší tým aj rovnováhu Univerza presne tak, ako keď na tichú, nehybnú hladinu rybníka šikovne hodíme ploskatý kameň.
Veľkňaz Damsen a veľkňažka Wbdgj ho prijali do učenia. Neofyt sa najprv naučil všetky arkána veľkého tarotu, ktorých bolo dvadsaťdva. Učil sa základným pravdám, aby vždy dokázal odlíšiť jemné odtiene dobra od zákernosti zla. Trénoval nielen svoje telo, ale i Ducha a zmysly, aby aj v hmotnom stave získal pre svoje bytie všetky božské vlastnosti. Potom skladal skúšku. Veľkňaz otvoril bránu do Podzemia a neofyt vošiel. Brána sa s treskotom zatvorila. Jedinou zbraňou na prekonávanie prekážok bola láska. Nič iné pri sebe nemal. Maličké svetielko po chvíľke zhaslo.
Nasledovala skúška zemským živlom. Neofyt sa snažil prekonať strach z lavíny zeme a kamenia, ktorá sa znenazdajky naňho zosypala. Musel si spomenúť, ako treba dýchať, ako nepodľahnúť momentálnej panike, ako sa popasovať s padajúcimi hrudami hliny, pritom pravidelne dýchať a nezlyhať. Musel si spomenúť na zmysel mnohých arkán, pretože ten učil o fyzickej sile, o dobrej kondícii, o správnej výžive. Spod zeme sa vyhrabal pomerne ľahko, no vzápätí prestal cítiť pevnú pôdu pod nohami a rútil sa do neznámej hĺbky. Akou úľavou mu bol pocit, že to iba čľupol do vody ani nie priveľmi hlbokej či prehnane studenej.
V skúške vodným živlom musel preukázať nielen fyzickú zdatnosť, ale aj orientačný zmysel, vďaka ktorému našiel breh, ktorý ho viedol dopredu, nie naspäť. Všetko vykonával v úplnej tme, bez pomoci iného človeka, ba ani nepoznal svoj cieľ. Avšak správne pochopil tarotové arkána, nepodľahol panike, veril si a vedel, že správny smer sa nenachádza za ním, ale niekde vpredu.
Keď konečne našiel breh a vydal sa na ďalšiu cestu, zrazu mal pocit, že vzduch neustále redne, akoby sa strácal a on sa začína obávať, či takéto niečo vydrží. Skúška vzduchom. Spomenul si na dvadsiate arkánum a niektoré ďalšie, sústredil sa na vnútorné, šetriace dýchanie a celou svojou bytosťou veril, že to nebude trvať dlho, že o chvíľku sa nadýchne. Nemýlil sa. Po malej chvíli sa rozvidnelo, vzduchu bolo dosť, nuž si aj trošičku oddýchol, aby nabral síl do predposlednej skúšky, veď tá bude najťažšia.
Skúška ohnivým živlom veru bola celkom nablízku. Lenže neofyt prepadol panike, veď pred ním sa hrozivo rozpínala žiarivá clona, cez ktorú bolo treba prejsť. Sadol si vyčerpaný a temer podľahol beznádeji, keď si pomyslel, že cez horiacu bránu veru nemožno beztrestne prejsť. Začal si myslieť, že dobojoval. Vtedy si uvedomil, že veľkňaz Damsen a veľkňažka Wbdgj mu povedali, že všetko možno prekonať iba s láskou. Ak ho teda učili láske, nemôže sa ani zraniť ani neprejsť tou naoko nebezpečnou ohnivou clonou. Vzchopil sa teda a smelo vošiel do ohňa. Uvedomil si, že je studený. Sám sebe sa zasmial, že vôbec o tom zapochyboval. A tak s ľahkým srdcom vošiel do kadidlom vysvätenej miestnosti, s úľavou, že asi skúškou prešiel a už sa ničoho netreba báť. Lenže veľmi sa mýlil. Práve tu čakala naňho ťažká akášická hádanka. Privítala ho, totiž, nádherná, veľmi skúpo odetá sympatická deva. Navoňaná parfumom, ktorý bičoval zmysly, lákala neofyta, aby sa jej aspoň dotkol, aby ju privinul k sebe ako odmenu za prekonané útrapy v podzemnom tuneli. Lenže keď už už natiahol ruku, v ušiach sa mu ozvali slová veľkňažky Wbdgj: Na samom konci nepodľahni sebaklamu ani inej slabosti. Uvedomil si, že táto krásavica nie je jeho odmenou, ale skúškou jeho slabosti, závislosti či nelásky… v poslednej chvíli ruku stiahol späť. Poďakoval sa krásavici za ochotu, s ktorou sa mu ponúkla a vysvetlil jej, že on čaká na lásku a nie na jej formu.
Vtedy sa otvorila veľká brána do rozľahlej záhrady vo Svätom okrese kde ho s otvorenou náručou privítal Damsen a Wbdgj, no a ostatní bieli kňazi, ktorí boli ešte len vo svetelnej forme. Zaspievali uvítaciu hymnu pre nového šíriteľa lásky, úcty voči sebe samému, pre toho, kto cestou utrpenia pomôže iným k úsmevu, spokojnosti a ozajstnému šťastiu:
Viem, že som Božie dieťa,
Viem, že som Boh.
Láska, ja nesklamem Ťa,
Posväť moju loď…
Potom neofyt zložil sľub veľkému tarotu, že nikdy neodmietne pomoc človeku v núdzi, vždy bude nasledovať Pravdu, …
Napokon sa rozhodol, či zostane pracovať vo Svätom okrese, alebo pôjde na niektorú planétu, aby tu ukazoval smer maloverným, slabým či zrazeným k zemi….
Tu sa celý príbeh začína. Ako sa za rôznych okolností menil a možno i deformoval kvôli rôznym cieľom malých i veľkých, to nebudeme rozvíjať; museli by sme konštatovať, že tak, ako v mene Božom tiahli križiacke výpravy, aby znásilnili myslenie prostých ľudí, tak v mene pokroku upaľovali tých, ktorí žili či pracovali iným spôsobom, ako sa od nich oficiálne očakávalo. Prenesme sa do súčasnosti, kedy mnohí vedia mnoho, a namiesto toho, aby svoje talenty spojili a vytvorili gigantické dielo Pravdy, špinia sa navzájom, osočujú a žiarlia na svoje úspechy, akoby nechápali, že Svätý okres je iba jeden a tam smerujú úplne všetci: kresťania, budhisti, Židia i kabalisti, lekári i liečitelia, vedci i umelci, čierni, bieli, žltí i červení, múdri i zdanlivo hlúpi, dobrí, ale i tí, ktorých nie práve v mene Lásky chceme vyvrhnúť z nášho spoločenstva, ba celkom ich vymazať. Čím skôr si uvedomíme, že kráčame po tej istej ceste k tomu istému cieľu, o to skôr sa dokážeme povzniesť nad momentálne nedostatky: veď čím že len sú v porovnaní s Veľkosťou Univerza?
