Kontakty

HAVRAN

Toto sa prihodilo počas môjho pobytu v Escondido, neďaleko San Diega v Californii. Mala som tam malú krásnu veštiareň, kam chodili bohatí aj chudobní, chorí i zdraví, smutní aj veselí. Snažila som sa posunúť ich životy iným smerom, ukázať iný pohľad na to, čo ich ničilo, trápilo. Prípadne som ich oslobodila od bremena, ktoré ich tlačilo k zemi.

Jedného horúceho dňa prišiel zvláštny človek, ktorý si len tak sadol, a nepovedal celkom nič. Nadviazala som konverzáciu, ale on nič… prizrela som sa mu bližšie, a nadobudla som presvedčenie, že mu niekto veľmi blízky zomrel…, že nenachádza zmysel života v ničom, že zrejme stratil už i sám seba…

Ako som sa začala hrať s tarotom, pohol sa, no mlčal. Vypadla mi „zrútená veža“. A tak som povedala, akoby sama pre seba: „ Ak stratíme milovanú osobu, je to hrozné, ale ak dieťa, je to blízke smrti…“

„Čo už len vy môžete o tom vedieť?“ Spýtal sa bez toho, aby pohol hlavou.

„Veľmi veľa,“ odvetila som, “až by ste sa divili“. Mlčiaci muž sa prebral z letargie a začal mi rozprávať zvláštny príbeh, ako v jednom mesiaci stratil manželku a napokon aj vytúženú dcérku…, ale ako žiť ďalej?

Všimla som si, ako pred veštiarňou čierny havran niečo zobe, a to tak úporne, akoby mu išlo o život.

„Pozrite, pane,“ povedala som ukazujúc na havrana, „tento sa nikdy nevzdáva. Je mu jedno, či vám je alebo nie je sympatický, žije si svoj život. Aj váš život má nejaký skrytý hlboký zmysel, ak ste tu zostali, ale vaše dve najmilovanejšie bytosti nie. Čo keby sme spoločne našli vaše poslanie?“

Do toho iba tak, bez pozvania, prišiel zmrzlinár a bez slova podal jemu i mne kornútik, naplnený fantastickou pistáciovou zmrzlinou.

„Zoberte si. Je to z lásky,“ povedal zmrzlinár. Nechcel ani dolár za to.

„Vidíte, keď máte lásku v sebe, dokážete prežiť i túto najstrašnejšiu stratu,“ povedala som mu. Otočil sa mi MÁG a hneď za ním SLNKO. „A verte, že môžete veľa dokázať, ak iným poviete o svojej bolesti a tiež, ako k nej došlo.“

„Mám začať písať?“ Spýtal sa popri tej zmrzline.

„Niekde treba začať. Píšte.“ Povedala som rozhodne.

„Napísal som o tom… ako ste to vedeli?“ spýtavo sa pozrel veľkými, smutnými očami.

„Nevedela som, povedala mi to vaša duša… a rozboľavené srdce.“

Muž ticho vstal, bez slova kývol hlavou, a ako odchádzal, skoro zakopol o havrana, ktorý splašene vzlietol.

Prešlo niekoľko dní a zmrzlinár mi okrem pistáciovej zmrzliny priniesol aj nový výtlačok denníka U-T San Diego. Ako som si v ňom zalistovala, našla som aj príbeh s názvom Havran. Môj záhadný klient ho takto nazval po návšteve u mňa.

Písal zaujímavo, štýlom, pri ktorom človek doslova „videl“ o čom je reč. A namiesto podpisu stálo venovanie: Pre čarodejnicu SuMoStE z vďaky.

Spread the word. Share this post!

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

81 + = 88