Bola som na Štedrý Deň dlhší čas sama doma. Nádherne snežilo, napadali mi myšlienky rôzneho druhu. Samozrejme, že som si otvorila svoj notebook a začala som si niečo počítať… napadlo mi pospájať jednotlivé archetypy do príbehu. Do rozprávkového príbehu.
(Obr. Gabi Lužová)
Hrala som sa s archetypmi, so slovami a popíjala som horúcu čiernu kávu…
Ako som sa venovala tomu príbehu, všimla som si pod oknami akéhosi človeka…najskôr to bol bezdomovec. Nedalo mi to, tak som otvorila okno a spýtala som sa ho, či niečo nepotrebuje. Že či nemám bandasku obyčajnej vody. Samozrejme, že vodu som mala, aj prázdnu bandasku. Povedala som mu, aby trošku počkal.
Išla som po bandasku a naplnila ju vodou. Potom som si uvedomila, že je Štedrý Deň… tak som mu nabalila so svojich medovníkov, koláčikov a mala som pocit, že by tam malo byť aj niečo malé na zjedenie, napríklad kus údeného mäsa a kus môjho úžasného domáceho chlebíka. Tak som to dala do krabice a pomaly som išla von.
V očiach sa mu odrážalo také zvláštne zúfalstvo… netušila som, aký príbeh sa ukrýva za týmto človekom. Možno tiež ten archetypálny…
Mlčky si zobral vodu a pri pohľade na krabicu s jedlom zaváhal:
“To je naozaj pre mňa?” Opýtal sa.
“Áno, prajem vám šťastné a veselé, aj keď sa to takto nezdá”…
Zobral si aj krabicu s koláčikmi a s jedlom, v očiach sa mu zatrblietali slzy.
“Viete,… ja som Vám nesmierne vďačný, že budem mať trošku Vianoce”…
Potom mi napadlo, že mu dám aspoň symbolickú vianočnú sviečku. Počkal chvíľku, a priniesla som mu aj tú sviečku.
Poprial mi všetko najlepšie a rozlúčili sme sa…
Prešlo niekoľko mesiacov, a ja som odišla na niekoľko dní preč, pričom som dvere do bytu zamkla tak, že zostalo otvorené. Ani pribuchnúť nebolo možné… a keď som sa vrátila domov, tento “vianočný” človek sedel pred mojím bytom, a strážil ho, aby ma niekto nevykradol…
Tak teda, nech sú Vianoce požehnané bez ohľadu na fakt, čo sa vlastne v tom čase kedysi stalo alebo nestalo…
SuMoStE
